Za Československom je nám doteraz ľúto

(Rozhovor s poslancom Zakarpatskej oblastnej rady a predsedom Národnej rady Rusínov Jevgenijom Županom z Užhorodu.)

• Pred 70 rokmi prišlo Československo o Podkarpatskú Rus, ktorú obývali prevažne Rusíni. Ako vnímate tento významný medzník v histórii rusínskej národnosti?

– Josif Stalin diktoval svoje podmienky pre Československo napriek tomu, že po oslobodzovaní cez druhú svetovú vojnu sa obnovovali pôvodné hranice krajiny. On si to však spravil po svojom a Podkarpatská Rus bola najprv nazvaná Karpatská Ukrajina a neskôr Zakarpatská Ukrajina, ktorá bola definitívne pripojená k sovietskemu bloku. Je to už 70 rokov, čo predseda československej vlády Fierlinger a sovietsky minister zahraničných vecí Molotov podpísali v Moskve zmluvu, podľa ktorej Podkarpatská Rus pripadla Sovietskemu zväzu. Rusínov sa na to však nikto nepýtal, rušili sa československé úrady a nastalo veľké presídľovanie tisícov ľudí. Takto najprv zlikvidovali náš štát a potom postupne i rusínsku národnosť. Všetci sme sa stali Ukrajincami a z územia v roku 1946 vytvorili Zakarpatskú oblasť, ktorá je od roku 1991 súčasťou nezávislej Ukrajiny.

• Na život v bývalom Československu sa spomína iba v dobrom. Prečo?

– Keď existoval náš štát, ktorý bol súčasťou Československa, to bola asi najšťastnejšia etapa v histórii Rusínov. Ešte žijú mnohí pamätníci tohto obdobia. Československo bolo demokratickým a priemyselne najvyspelejším štátom nielen v Európe. Podkarpatská Rus k nemu patrila 19 rokov. Rusínom sa ponúkali viaceré možnosti, ako rozvíjať svoju identitu – mali vlastné školy i úrady v rusínskom jazyku. Mohli sa zúčastňovať na voľbách do regionálnej vlády, krajina pocítila silný ekonomický rozvoj. Mnoho ľudí dodnes na to spomína a ľutuje, čo sa stalo.

• Ďalšia možnosť na autonómiu prišla v roku 1991, keď sa konalo referendum z iniciatívy Kyjeva. Za autonómnu Zakarpatskú oblasť, ktorá by bola súčasťou novovytvorenej nezávislej Ukrajiny, sa vyjadrilo 78 percent obyvateľov regiónu. Ako sa skončil tento pokus?

– Pred rozpadom Sovietskeho zväzu hovorili rusínske organizácie, ktoré existovali nielen na Ukrajine, ale aj na Slovensku, v Česku, Poľsku, Maďarsku, o rozšírení samosprávy v tejto oblasti na predvojnovú úroveň. Vtedy sa na Ukrajine konalo veľké referendum a jeho súčasťou bolo i lokálne referendum v Zakarpatsku. Odvtedy už však prešlo 24 rokov a nič sa nezmenilo. Centrálna vláda ho neuznala a nepovolila rozšírenie samosprávnych právomocí. Okrem Rusínov tu bok po boku žijú Ukrajinci, Maďari, Slováci a ďalšie národnosti. Kolorit života je tu veľmi pestrý, ale žijeme v harmónii. Spoločnosť funguje trocha inak ako v iných častiach Ukrajiny. Súčasný právny stav na Ukrajine však autonómiu ani neumožňuje. Na východe krajiny prebieha vojna a bol vydaný zákon, že kto bude hovoriť o autonómii, bude zatknutý. Preto v súčasnosti nemôže byť o takýchto snahách a riešeniach reč, nemohli by byť v žiadnom prípade prijaté.Josif Stalin diktoval svoje podmienky pre Československo napriek tomu, že po oslobodzovaní cez druhú svetovú vojnu sa obnovovali pôvodné hranice krajiny, myslia si dnes Rusíni na Ukrajine.

• Napriek tomu sa na Ukrajine chystajú zmeny. Môžu priniesť Zakarpatskej oblasti nezávislosť?

– Prezident Porošenko sa nedávno vo svojom prejave venoval aj reformám, ktoré majú decentralizovať štátnu správu. Decentralizácia však nemá mať nič spoločné s federalizáciou a územnou celistvosťou. Porošenko a centrálna vláda hovoria len o decentralizácii moci v prospech regiónov. Nemáme však predstavu ani informácie, ako to bude prebiehať a čoho sa to bude v regiónoch konkrétne týkať. My hovoríme, aby boli Rusíni opatrní a obozretní vo svojich požiadavkách a rečiach. Nechceme, aby sa tu stalo niečo podobné ako na východe Ukrajiny. Nechceme tu žiadny konflikt ani konfrontáciu medzi národnosťami.

• Špekulácie o odtrhnutí či autonómii sa objavujú už od jesene minulého roka. Údajný rusínsky líder Petro Gecko, ktorý žije v Rusku, mal požiadať prezidenta Vladimíra Putina o pomoc pri vytvorení republiky Podkarpatské Rusko.

– Ide o propagandu a mediálnu vojnu zo susedskej krajiny na severe, ktorá má záujem o ďalšiu destabilizáciu situácie na Ukrajine. Cieli preto na rusínsky problém, ktorý Ukrajina dosiaľ nevyriešila. My hovoríme, aby štát spravil Rusínom nejaké ústupky, čím by zmizli dôvody na podnecovanie konfliktov v našom regióne. Petro Gecko rusínsku problematiku v kraji nevyrieši, pretože tu nemá vplyv. Navyše sa už dlhšie zdržiava mimo Zakarpatska a Ukrajiny. Národná rada chce uznanie rusínskej národnosti na Ukrajine a otázku referenda z roku 1991 riešiť zákonnou cestou s ukrajinskou vládou. Zároveň žiadame, aby medzinárodné organizácie pomohli pri hľadaní odpovedí na tieto otázky.

• Aký je postoj Rusínov k proeurópskemu smerovaniu Ukrajiny?

– Národná rada Rusínov a všetky rusínske organizácie majú vstup Ukrajiny do Európskej únie medzi svojimi cieľmi a túto pozíciu nikdy nemenili. Národná rada vždy zastávala tento postoj, pretože nie je to tak dávno, čo náš región v Európe bol a chceme, aby aj Ukrajina šla európskou demokratickou cestou. Rusíni žijú i na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku, Česku – mali by sme k sebe jednoducho bližšie. O ďalších možnostiach, ktoré sa nám otvoria, netreba ani hovoriť.

• Po celom Mukačeve visia plagáty verbujúce do armády, ktorá bojuje v Donbase. Chcú Rusíni zomierať za Ukrajinu?

– Sme mierumilovný národ. Prajeme si čo najrýchlejší koniec vojny, pretože Rusíni nikdy nechceli vojnu, ani v nej bojovať. Do ozbrojeného konfliktu však odchádzajú ako vojaci aj Rusíni a stoja na strane Ukrajiny. Zásadne sme proti vojne, požadujeme urýchlené skončenie konfliktu a hľadanie dohody či kompromisu. Predlžovanie bojov má ďalekosiahle dosahy, ktoré tvrdo pociťujeme v našom regióne. Upadá ekonomika, ľuďom sa rapídne zhoršuje kvalita života.

• Neuznanie rusínskej menšiny stavia Rusínov do pozície občanov druhej kategórie, ktorí nedostávajú podporu od štátu na kultúru a vzdelávanie.

– Žiadame stav, ktorý panuje v Európe, na Slovensku a v okolitých štátoch. Rusíni majú svoje práva. Nie sme síce diskriminovaní, ale chceme lepší život, aby sa naše otázky riešili v európskom duchu. Na celoštátnej úrovni totiž Rusíni neexistujú, všetci sme Ukrajinci. V druhých štátoch sú uznaní ako národnostná menšina a v tom je náš problém. Od rozpadu Sovietskeho zväzu však nastal pokrok. Raz za týždeň máme svoje vysielanie v televízii i rozhlase. Môžeme usporiadavať festivaly, rozvíjať folklór, máme knihy v rusínskom jazyku. Napriek tomu sa chceme vyrovnať Rusínom v okolitých štátoch. My nemáme školy, iba takzvané nedeľné. Na Slovensku napríklad existuje na Prešovskej univerzite možnosť študovať rusínsky jazyk a kultúru. V príkladoch by som mohol pokračovať. Mnohí z nás sú nahnevaní, že s nami o tom nechcú hovoriť. Radikálne riešenia však odmietame. Stačí sa pozrieť na to, čo sa deje na východe Ukrajiny.

• Čo si myslíte o iniciatíve z Ľvova, kde vzniklo nové politické hnutie Ukrajinská Haličská strana s tichou podporou ľvovského primátora a populárneho ukrajinského politika Andreja Sadového? Tá hovorí o nezávislej Západnej Ukrajine a chce ju pričleniť do Európskej únie bez Kyjeva.

– Súvisí to s pripravovanými reformami, o ktorých hovorí Porošenko a vláda v Kyjeve. Nepoznáme však predstavy, ako bude sľubovaná decentralizácia vyzerať na regionálnej úrovni. Názory sa rôznia, od maximálnych požiadaviek, cez strednú cestu až po tých, ktorým to je úplne jedno. Situácia na Ukrajine je však veľmi nestabilná, hovoriť o autonómii a separatistických snahách je protizákonné. Ľudia v takom prípade riskujú veľké problémy so zákonom.

Profil Jevgena Župana

Jevgen Župan sa narodil 1. januára 1951. Medicínu vyštudoval na Užhorodskej štátnej univerzite. Známy mukačevský lekár dlhé roky pôsobil ako primár na oddelení anestéziológie a intenzívnej starostlivosti Zakarpatskej regionálnej detskej nemocnice v tomto ukrajinskom meste. Koncom novembra minulého roka sa stal jej riaditeľom. V rusínskom hnutí sa angažuje od prelomu 80. a 90. rokov. Zastáva post predsedu Národnej rady Rusínov na Zakarpatsku, ktorá zjednocuje 90 percent rusínskych organizácií pôsobiacich v Podkarpatskej Rusi. Zároveň pôsobí ako poslanec Oblastnej rady Zakarpatska, do ktorej ho zvolili už štyrikrát. V minulosti bol členom Mukačevskej mestskej rady.(mn)

Československo odstúpilo Stalinovi Zakarpatsko

Prešlo presne 70 rokov, čo časť bývalého Československa pripadla do područia bývalého Sovietskeho zväzu. Po jeho rozpade sa Zakarpatsko stalo súčasťou nezávislej Ukrajiny. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa územie obývané Rusínmi rozdelilo medzi Československú republiku, Poľsko a Rumunsko. Podkarpatská Rus na základe Saintgermainskej zmluvy z roku 1919 pripadla ako súčasť prvorepublikovému Československu a získala punc autonómneho územia. Krajským hlavným mestom a administratívnym centrom sa stal Užhorod. Neskôr však zdieľala osud vojnovej ČSR a v marci 1939 zanikla. Obsadilo ju totiž horthyovské maďarské vojsko a Maďarsko si Podkarpatskú Rus s časťou okupovaného východného Slovenska prisvojilo ako tzv. Karpatské teritórium. Koncom októbra 1944 územie oslobodzujú a obsadzujú sovietske vojská. Po skončení druhej svetovej vojny Podkarpatská Rus na krátky čas opäť formálne pripadla Československu, ale 29. júna 1945 sa táto éra definitívne končí. S výnimkou dnes slovenskej obce Lekárovce spolu s malým pásom vtedajšieho východného Slovenska ju československá vláda oficiálne odstupuje Stalinovi, ktorá zmluvou bez účasti Rusínov posväcuje anexiu východnej časti demokratickej republiky. Zväz sovietskych socialistických republík Podkarpatskú Rus 22. januára 1946 začleňuje ako Zakarpatskú oblasť na viac ako 40 rokov k svojmu ukrajinskému satelitu, ktorá je súčasťou nezávislej Ukrajiny dodnes.

Zakarpatsko

Západná časť Ukrajiny. Súčasný administratívny názov znie Zakarpatská oblasť.

Z veľkej časti ju obývajú Rusíni, ako aj ďalšie národností vrátane početnej skupiny Maďarov a Slovákov.

Hlavným administratívnym centrom Zakarpatska je Užhorod. Medzi ďalšie mestá v oblasti patrí Mukačevo, Čop, Chust, Berehovo a Velykyj Bereznyj.

História Zakarpatska

Na základe Saintgermainskej zmluvy z roku 1919 sa Podkarpatská Rus stáva súčasťou Československa.

Predvojnová Trianonská zmluva pričleňuje juhozápadnú časť dnešného Zakarpatska v roku 1938 k Maďarsku.

Koncom októbra 1944 územie oslobodzuje a zaberá sovietska armáda.

29. júna 1945 sa Československo podpisom zmluvy zrieka Podkarpatskej Rusi v prospech Sovietskeho zväzu.

Od januára 1946 sa Zakarpatská Ukrajina zaraďuje k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike na viac 40 rokov.

Súčasťou nezávislej Ukrajiny je od roku 1991.