Sme nielen významnou časťou Veľkej Moravy, ale aj centrom Európy
V roku 2014 sme si pripomenuli v svetských, ale hlavne v cirkevných inštitúciách 1150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metóda na Veľkú Moravu. Pri tejto príležitosti objavujú sa materiály súvisiace s dejinami slovanov, slovienov. Svetový paleontológ Pierre de Chardin porovnaním kamenných nástrojov došiel k záveru, že všetky indoeuropské kmene prišli naraz do Európy na začiatku doby kamennej. V novšej literatúre „napr. Dávnoveká Európa“, sa píše „...na základe početných genetických výskumov bolo zistené, že v kostrových pozostatkoch sa nachádzajú gény, ktoré potvrdzujú určitú kontinuitu vývoja obyvateľov Slovenska...“ To nie je domnienka, ale dôkaz, že v našich génoch sú stopy našich predkov, ktorí na území Slovenska, ale aj strednej Európy žili už pred niekoľko tisíc rokmi a ich počiatky siahajú až do staro bronzových kultúr (2300 – 1900 r. pred Kr.)“. Príchod Slovanov v 5. – 7. storočí z Pripjatia (Bielorusko), ako sa to oficiálne uvádza, bola iba posledná vlna sťahovania národov. Pri tejto možnosti rad by som pripomenul knihu Slováci a Slovieni od autora Cyrila Hromníka, ktorý sa na slovienov, predkov Slovákov pozerá dosť netradične.
Prvým známym národom pred našimi predkami boli Kelti. Oni začali používať pluh z kovovou radlicou, používali mlynčeky na mletie obilia, hrnčiarsky kruh atď.
Priaznivé prírodné podmienky nášho regiónu, severnej časti Panónskej nížiny, boli predpokladom permanentného osídlenia takmer od počiatku existencie človeka v tejto časti. Vývoj poľnohospodárskeho využívania severnej časti Panónskej nížiny prebiehal podobne ako v ostatných častiach Európy. Po ústupe zaľadnenia sa vytvárajú podmienky pre poľnohospodársku činnosť.
Od predhistorického obdobia sa na predmetnom území vystriedali mnohé etnika a kultúry. Väčšina z nich región opustila, alebo splynula s neskoršími prisťahovalcami a okrem archeologických nálezov, či niektorých topografických názvov neostali po nich takmer žiadne pamiatky. Postupné osídľovanie regiónu či už vo väčších vlnách alebo menších skupinách pokračovalo v historickom období, pre ktoré existujú okrem archeologických aj písomné dokumenty. Nemenej dôležitým problémom sú aj otázky vzniku a smerovanie európskej civilizácie. Od vzniku agroárnej civilizácie na území Slovenska (5. – 6. tisícročie pred Kr. je dokázateľná kontinuita vývoja severokarpatskej oblasti ako integrálnej súčasti stredoeurópskeho priestoru až do sklonku praveku.
Dôkazy nám o našich predkoch prinášajú antickí autori – Gréci. Tí poznali našich predkov pod menom Vinidi, Vendi. A nielen to. Rímsky Tacitus sa vo svojom diele Germánia sa o tom k roku 70 zmieňuje a po ňom alexandrijský historik Claudios Ptolemaios pred rokom 130 to potvrdzuje vo svojom fenomenálnom diele Veľká Germánia. Tam stojí čierne na bielom, že slovanské kmene sú rozložené od Visly (nad Karpatmi a Sudetami) až po ústie Labe a Rýna. Od Rýna smerom na Regensburg, na Linz a Benátky a od tejto čiary na sever žijú slovanské kmene. Severozápadný Balkán obývali taktiež (Ilyrikum). Názvy – Germánia (Tacitus) a Veľká Germánia (Ptolemaios) nehovoria o nemeckých (teutónskych) kmeňoch, ale o Slovanoch ako susedoch Rímskej ríše. Germanus má v latinčine význam: blízky, priateľský, susedský a politický – federačný. Tento pojem zaviedli Rimania v polovici 2. storočia namiesto pojmu barbari.
Zdá sa, že naši historici sa viac venovali gréckej kultúre ako našej. Výsledky systematických výskumov slovenských archeológov umožnili poznanie nových, doteraz neznámych kultúr (lužianska, lažnianská, nitranská, kultúra Brodzany-Nitra, ludanická, borelázska, bošacka, kultúra východoslovenských mohyl a ďalších pomenovaných podľa nálezisk sú akceptované europskou vedou a prinášajú objavné poznatky. Máme aj slovenskú Troju-Šurany-Nitrianský hrádok i slovenské Mykény – Spišský Štvrtok. Tieto lokality sa radia k najstarším pravekým mestám v stredoeurópskom prostredí a nemajú adekvátnu paralelu.
Na život vtedajších obyvateľov (takmer do začiatku 18. stor.) vplývali prírodné podmienky vo väčšej miere ako výrobné skúsenosti. V komplexe výrobných podmienok zaujíma popredné miesto podnebie, ktoré sa od dnešných pomerov odlišovalo vyššími teplotami a výdatnejšími zrážkami, spôsobujúcimi záplavy na jar a na jeseň. V okolí takýchto tokov sa darilo hospodáreniu na okolitých pahorkoch alebo aj na sprašových dunách v nadmorskej výške 100 – 200 m, mimo dosahu spodných vôd. Kľúčové postavenie v poľnohospodárskej činnosti nadobúdalo už pred veľkomoravský roľníci, obohatení skúsenosťami romanizovaných sídelných skupín rozptýlených po Panónii.
Oblasť Panónie a zvlášť územie Východoslovenskej nížiny, resp. Medzibodrožia má špecifické podmienky, ktoré málokde možno stretnúť na území Slovenska, možno aj v strednej Európe. Spomeniem iba niektoré: Je tu 22 kultúrnych archeologických vrstiev. Podľa peľových analýz či palinologických rozborov sa tu orbové poľnohospodárstvo vyskytovalo už od polovice 5.tisícročia pred Kristom: Na relatívne malom území sa stretávajú rieky Latorica, Uh, Laborec, Topľa, Ondava s pomerne veľkým povodím. Pred hydro-melioračnými úpravami, v čase záplav, to predstavovalo zatopené územie vytvárajúce jedno jazero, kde sa vody miešali z jednotlivých povodí. Poľnohospodárska výroba na Potísi má vyše sedemtisíc ročnú históriu a táto krajina vedela uživiť svojich obyvateľov. Vývoj však nie je priamočiary, po výrazných vzostupných javoch sú aj obdobia úpadku. Príčiny sú rôzne, ale je nepopierateľným faktom, že klimatické podmienky spomaľujú ale aj urýchľujú historické procesy.
Naša kultúra, ale aj kresťanské náboženstvo, ktoré Slovania vyznávali je oveľa staršieho dáta ako sa traduje v učebniciach. Počiatky evanjelizácie možno datovať až k misii sv. Pavla a jeho spolu --hlásateľov Božieho slova. Jedným z nich je aj apoštol Andonik, ktorý sa spomína v Biblii (Listy sv. Pavla Rímanom 15,7) „..pozdravujte Andronika a Junia, mojich súkmeňovcov a spoluväzňov, ktorí sú znamenitý medzi apoštolmi, ktorí ešte predo mnou boli v Kristu...“, ktorí prišli do krajiny s určitým stupňom vyspelej kultúry, hlavne poľnohospodárskej. Sv. Pavol v liste Rímanom (Rim.15,19), že od Ilýrie (časť Dalmacie a Panónie) až po Jeruzalem všade hlásal Kristovo kráľovstvo. Podľa niektorých dejepiscov okrem Andronika v Panonii pôsobil a učil aj sv. Pavol, ktoré k nám poslal rímsky biskup Peteravol. Ďalším apoštolom zo sedemdesiatych bol Karp, ktorý podobne ako Andrenik sprevádzal sv. Pavla na misijných cestách. Bol ustanovený za biskupa v Berii, Trákia. Za cisára Nera bol židmi zabitý.
Apoštol Andronik je považovaný za prvého učiteľa slovanských národov, prišiel až na Moravu, ...i apoštol Pavol tu učil, veď tu je Ilýrik v ktorom bol a vtedy tam žili Slovania... Prof. Štefan Šmalik uvádza dvoch prvých misionárov, ktorých nám poslal rímsky biskup Peter pred r. 50 (Syrus a Juventius) Nečudo, že o 800 rokov neskoršie sa Moravania dožadovali prepustenia arcibiskupa Metóda od Nemcov argumentom....veď naši praotcovia prijali vieru od sv. Petra...
Hranica Rímskej ríše od r. 40 pred Kr. do roku cca 400 viedla po Dunaj, neskoršie hranica sa zmenila a presunula o niekoľko sto km južne a s ňou upadali aj cirkevné obce a biskupstva. Existujú písomné dokumenty o jestvovaní biskupstiev. Cirkevný dejepisec Pavlus Orosius o cirkevnom sneme v Ríme z r.251 – 153 sa zmieňuje“ Do Ríma prišiel biskup z Viedne, Brigetia (dnes Komárom Na Dunaji) z mesta Carpis (dnes Dunabogdany v Maďarsku), z Barbarika prišli dvaja biskupi, jeden s Agrie (Jager pri Miškolci a Zubory (Nitra).
Rímske vojska v najsevernejšej hranici ríše mali tábory za hranicou na území barbarika. Brigetio malo za Dunajom tábor Kelemantia pri obci Patince, ktorí spravoval biskup Succesus. Niektoré biskupstva v tomto čase sa presťahovali do iných miest, ale je skutočnosťou, že nevznikali nové ale iba obnovovali svoju činnosť na už existujúcich resp. zaniknutých, podľa aktuálnych podmienok. Napr. Brigetio malo svoje pokračovanie činnosti v Ostrihome.
Podľa archeologických nálezov najstaršie miesto kde žili kresťania je rímsky vojenský tábor v Iži pri Komárne. Našli sa tu mince s Kristovým monogramom XP, ktoré razili už kresťanskí cisári. Prvými dlhodobejšími kresťanskými misionármi boli írski a škótski mnísi, ktorí boli nezávislí od biskupov. Po synode v r.796 bavorskí kňazi spolu s franskými ale aj s vlachmi (s Italie) šírili kresťanstvo v Panónií na sever od Dunaja. Ťažkosti pri šírení kresťanskej viery si uvedomovali panovníci a súviseli hlavne z neznalosťou reči. Žiadosť slovienského vladára Rastislava v r. 861 adresovaná do Carihradu o poslanie slovanských misionároch, žiadosti predchádzala aj do Ríma k pápežovi Mikulášovi I. Tento akt sa stal veľkým náboženským a kultúrnym činom kniežaťa Rastislava.
Traduje sa, že Cyril a Metod. na Veľkú Moravu prišli cez Ižu pri Komárne. Prof. Lacko ale aj ďalší historici tvrdia, že prišli buď cez Bulharskú ríšu, alebo tesne popri nej, popri rieke Tise, ktorá tvorila hranice a pokračovali v ceste cez východné Slovensko a vstúpili do Veľkej Moravy cez územie východného Slovenska, vranovského veľmožstva. Tu boli privítaní s celým sprievodom kňazov, učiteľov a vojenským doprovodom. Sprievod niesol so sebou aj ostatky sv. Klimenta, ktoré boli uložene v novovybudovanej hradnej kaplnke. Tu vo Vranovskú v Továrňanskej kotline začali šíriť kresťanstvo. V Tovarnom bola pokrstená a zosobášená šľachtičná a vznikli aj prvé farnosti. Podľa niektorých životopiscov Metóda je aj fakt, že sa solúnski vierozvestci sa nestretli s Koceľom na začiatku svojej misie. Až odtiaľ ich misijná cesta pokračovala do centra Veľkej Moravy. Príchod sv. Cyrila a Metoda a ich početného sprievodu učeníkov pobytu na Morave počas 40 mesiacov (863-867), ktoré vyvrcholilo schválením misie a bohoslužobných kníh v Ríme. Tu bol základ slovanskej kultúry a literatúry, ktorá sa postupne rozvíjala aj keď v jednotlivých národoch sa uberal jej vývoj rôznymi cestami. Tu je aj dôkaz, že pri vytváraní európskej kultúry neprispievali len dejiny veľkých etník či národov. K veľkým udalostiam politickej histórie výrazne prispeli aj malé národy, ktorých kultúra sa začala v tichu kláštorov a pustovní. V prípade misie sv. Cyrila a Metóda ako nástroj inkulturácie slúžilo vytvorenie hlaholského písma a používanie jazyka veľkomoravskej Slovo barbar označovalo ľudí inej reči a kultúry, nemalo hanlivý prízvuk a význam. Boli to na strednom Podunajsku pohraničné oblasti: na juhu (od Vojvodiny na sever) a v strede medzi Tisou a Dunajom boli predkovia dnešných Chorvátov (Jazyges) a Srbov (Sarmatae).
Solúnski bratia sa preto právom pokladajú za zakladateľov slovenskej a slovanskej kultúry a literatúry. Ešte jednu veľkú zásluhu je potrebne pripomenúť. Misia sa konala v jednote s carihradskou cirkvou, z ktorej boli vyslaní, ako aj s rímskym stolcom, ktorý ich dielo schválil a potvrdil. Ich misia dočasne prispela k nastoleniu jednoty na koncile v Carihrade v rokoch 879 – 880. Z tohto pohľadu sú vzormi a patrónmi v ekumenickom úsilí sesterských cirkví, západnej a východnej.
Po smrti Cyrilovej smrti sa Metod zastavil v na spiatočnej ceste v Blatnohrade. Koceľ ho v r.869 vyslal k pápežovi, v ktorom ho žiadal o ustanovenie (Metóda) za biskupa. Navrhol obnoviť Panónske biskupstvo, odvodzujúce svoj pôvod od apoštolského učeníka sv. Andronika. Pápež Hadrian II. obnovil starobylú metropolu so sídlom v Sirmiu-Srieme (Sriemska Mitrovica v Srbsku) a Metóda vysvätil za biskupa. Rozšíril jeho vplyv nielen na Panóniu ale aj na všetky slovanské kmene severne od Dunaja a bulou Glória in altissimis Deo dal na vedomie kniežatám Rastislavovi, Svätoplukovi a Kocelovi.
V liste pripomína... „my naplnený trojnásobnou radosťou, keď sme ho preskúšali a vysvätili Metóda i s jeho učeníkmi, rozhodli sme sa ho poslať, syna našeho, aby prekladal knihy do vašeho jazyka v rozsahu celkového cirkevného poriadku úplne aj zo svätou omšou, službu s krstom... môže pravoverne vysvetľovať Písmo, aby sa ľahko naučili Božie prikázania, bude to sväté a požehnané Bohom i nami a celou apoštolskou cirkvou. Zachovajte však ten jediný obyčaj, aby ste pri omši čítali evanjelium najprv rímsky-latinský a potom slovanský, aby sa vyplnilo slovo kníh: Chváliť budú pána všetky národy,... všetci budú hovoriť o veľkých skutkoch Božích rozličnými jazykmi ako ich poveril Duch svätý,.... keby niekto z učiteľov u vás zhromaždených odvracali sa od pravdy k bludom a opovážil sa vás rozoštvávať, žeby hanil knihy vášho národa nech je vyobcovaný nielen od prijímania ale aj z Cirkvi... Takto slávnostne udelil výsady, ktoré boli dovtedy povolene iba v jazyku gréckom, hebrejskom a latinskom a staroslovenština sa stala štvrtým bohoslužobným jazykom v západnej Cirkvi, od vtedy nič podobné sa nestalo až do 20.storočia. Rímsky biskup, pápež ustanovil blaženého Metoda arcibiskupom na stolec Andronika, apoštola panónskeho územia. Metod pri svojej činnosti zažil mnoho úkladov a protivenstiev od franských biskupov a kňazov, ktorí sa protivili pravej viere podľa bludného učenia Rehora Dialoga.
V r. 880 pápež Ján VIII. opätovne schválil starosloviensku liturgiu a potvrdil Metóda o funkcií arcibiskupa a podľa priania Svätopluka prijal Veľkú Moravu pod patronáciu Ríma a vysvätil švábskeho benediktína za biskupa novozriadeného alebo obnoveného biskupstva v Nitre, s ktorým spolupráca bola problematická. Niektorí autori sa domnievajú, že počas návštevy Byzancie v r. 881 – 882 a za biskupa dal vysvätiť Gorazda., ktorého Metod pred smrťou určil za svojho nástupcu.
Sv. Metod po vyslobodení s franského vezenia v r.873 až do svojej smrti 885 formoval skupinu svojich žiakov, vďaka ktorým veľkomoravská Cirkev prekonala krízu, ktorá jeho odchodom nezanikla. Rovnako sú dôležité svedectva o misionárskej činnosti Moravy, ktorá sa po páde ríše v r.907 dokonca rozšírila na okrajové časti bývalej ríše o kraje poľské – Vislansko, Zakarpatsko, Červenú a Kyjevskú Rus. Na západe počas Svätoplukovej vlády pripadlo územie Čiech, Lužických Srbov., na juhovýchode jeho moc siahala až do severozápadného Rumunska.
Keď Uhry zničili Veľkú Moravu, usadili sa v jej centre a z hlavného mesta Veľkomoravskej ríše sa až do r.1351/52. (Existovali dve Moravy, Horná Morava s centrom vo Belehrade a Dolná Morava s centrom vo Velehrade-Belehrade. Medzi nimi Panónia s centrom v Stoličnom Velehrade). O lokalizácií centier nemáme dostatok presvedčivých argumentov. Sídla veľmožov ale aj biskupstiev sa presúvali, obyčajne do dobre opevnených hradísk.
Uhorskí králi boli až do vymretia Arpádovcov a nástupu Anjouovcov t. j. do r. 1301 pochovávaní v Székesfehéváre-Stoličnom Belehrade, až v r.1351/52 kráľ Ľudovi I preniesol svoje sídlo do Budína, neskôr spojením vznikla súčasná Budapešť a urobil ju hlavným mestom Uhorska.
Prof. RNDr. Jozef TEREK, CSc., Košice
(Опубліковане в аріґіналї автора – словацькім списовнім языку.)