Karpatsko-duklianska operácia a jej miesto v novodobých dejinách

Keď vyslovíme slovo Dukla, vybaví sa nám vo vedomí spomienka na ťažké krvavé boje o Dukliansky priesmyk na jeseň roku 1944.

 

Tak ako viaceré významné udalosti v našich novodobých dejinách, tak aj karpatsko-duklianska operácia bola v minulosti, ale i v súčasnosti rôznymi spôsobmi vysvetľovaná a hodnotená. V plánoch sovietskeho vrchného velenia sa s touto vojenskou operáciou vôbec nepočítalo. Po vojne vo svojich spomienkach bývalý veliteľ 38. sovietskej armády generál Kiril Semjonovič Moskalenko o tom napísal: „Pôvodne sme chceli obísť Karpaty z juhu a zo severu, avšak udalosti, ku ktorým došlo na Slovensku, nás donútili, aby sme svoj operačný plán zmenili.“

 

Udalosti, ktoré vo Východných Karpatoch prebiehali v jeseni 1944, sú stále v pozornosti nielen historikov, ale aj politikov a publicistov. V súvislosti s tým sa stali významnou súčasťou našich novodobých dejín. Doposiaľ získané poznatky z bojovej činnosti na sovietsko-nemeckom fronte na jar a v lete 1944 potvrdzujú, že dôvody, ktoré viedli k uskutočneniu tejto útočnej operácie cez Východné Karpaty na Slovensko, nespočívali len vo vojensko-strategickej, ale i v politickej oblasti. Táto vojenská operácia sa uskutočnila na pomoc Slovenskému národnému povstaniu a domácemu protifašistickému odboju. Začiatok prípravy karpatsko-duklianskej operácie a jej počiatočný priebeh bol na území spojeneckého Poľska, za účinnej morálnej podpory poľského obyvateľstva. Pokiaľ by sme hodnotili túto vojenskú operáciu z hľadiska československého, tak nemá obdobu v našich štátnych ani národných dejinách a právom ju možno zaradiť medzi najťažšie a najtvrdšie bitky našej minulosti. Po vojenskej stránke svojim rozsahom prevyšuje všetku bojovú činnosť československých jednotiek v prvom i druhom zahraničnom odboji.

 

Tak ako majú Francúzi vo svojich dejinách Verdun, Poliaci Monte Cassino alebo Američania júnovú inváziu 1944, tak my z vojenského hľadiska máme Duklu. Počas veľkej letnej ofenzívy 1944 dobyla Červená armáda vtedy poľské mestá Ľvov, Stanislav a Przemyšl. 1. československý armádny zbor v ZSSR sa preto v priebehu augusta 1944 presunul ďalej na západ do okolia Samboru. Odtiaľ mohol zbor postupovať so sovietskymi vojskami do Československa dvomi smermi: zo severu cez roviny Poľska na Krakov a na Ostravu, alebo najkratším smerom cez Karpaty, i keď po skúsenostiach z prvej svetovej vojny sovietske velenie nepočítalo s týmto riskantným prechodom cez hrebene Karpát. K tomu došlo nečakane v dôsledku povstania na Slovensku.

 

Čas na prípravu vojenskej operácie v Karpatoch bol veľmi krátky, a za 4 až 5 dní nebolo možné precvičiť vojská, ktoré nemali skúsenosti z bojovej činnosti v horách, ani zvládnuť všetky útoky spojené s ich materiálnym a technickým zabezpečením pre boj v horskom teréne.

 

Pred začatím vojenskej operácie na porade veliteľov sovietskej 38. armády a 1. československého armádneho zboru maršal I. S. Konev oznámil  rozhodnutie sovietskeho vrchného velenia: Prelomiť nepriateľskú obranu v priestore Krosna a postupovať ďalej smerom na mesto Dukla, Dukliansky priesmyk, Prešov. Vzdialenosť predstavovala asi 100 kilometrov, ktorá mala byť prekonaná za päť dní. Konev zdôraznil, že do Karpát je potrebné preniknúť tak rýchlo, aby nepriateľ nestačil prisunúť zálohy. Bol si vedomý rizika tejto operácie a vyhlásil: „Buď Karpaty prejdeme, alebo na nich padneme.“ Keď v štábe červenou tužkou zakresľoval situáciu do mapy, hodil ceruzku na mapu s poznámkou „eto budet bordak“. Všetkým bolo jasné, že terén so siedmimi priečnymi hrebeňmi Karpát, oddelenými od seba dolinami a vodnými tokmi, má viac výhod pre obrancov a nedovolí útočníkovi rozvinúť tankové a delostrelecké sily. V horách je oveľa ľahšie brániť sa, ako útočiť. Pre porovnanie: jeden guľometčík vo výhodnom postavení môže zastaviť až jeden pluk a jedna protitanková batéria zastaví tankovú brigádu. Ďalšou nevýhodou bolo, že ani sovietske ani československé útvary nemali v boji v horách patričné skúsenosti ani potrebnú výzbroj a výstroj.

 

Dňa 7. septembra 1944 na úsvite zaujali jednotky čs. armádneho zboru pod velením generála Jána Kratochvila severovýchodne od poľského mesta Krosna pridelený úsek medzi dvomi sovietskymi divíziami. Aj keď bola karpatsko-duklianska operácia podrobne naplánovaná, už krátko po začatí bojov sa muselo od pôvodných plánov ustúpiť a prispôsobiť sa skutočným bojom. Boje sa začali v ranných hodinách 8. septembra 1944 po dvojhodinovej mohutnej delostreleckej a leteckej príprave. Po prelomení nepriateľskej obrany boli do bojov za podpory tankov nasadené sovietske strelecké divízie a jednotky čs. armádneho zboru. Zásluhou delostrelectva bolo prvé nepriateľské obranné pásmo bez väčších problémov prekonané. Po začiatočnom  prekvapivom údere sa nepriateľ spamätal a uchytil sa na druhom obrannom pásme. Za krátky čas sa mu podarilo do tohto priestoru presunúť veľké množstvo bojových síl a vojenskej techniky. Nasadením nových síl sa útočiacim vojskám nepodarilo rýchlo preniknúť karpatskými horami. Sovietski vojaci a československé jednotky zboru museli zvádzať neľútostné boje o každý krok, o každý meter pôdy. Treba priznať, že Nemci bojovali húževnato, ich výkony sa zvyšovali donucovaním a strachom o vlastné životy i o životy svojich rodín v Nemecku. V análoch 2. svetovej vojny sotva nájdeme operáciu armádneho rozmeru, ktorá by sa mohla porovnať s karpatsko-duklianskou čo do urputnosti bojov, množstva vojsk a techniky v priestore bojovej činnosti, ktorý sa nachádzal v obmedzenom horskom teréne. Boje v Karpatoch v tomto smere patrili k ojedinelým.

 

V začiatočnej fáze operácie po prelomení nemeckej obrany pri Krosne čs. armádny zbor postupoval v smere na Duklu a ráno 9. septembra sa 1. čs. brigáda nachádzala v priestore osady Machnówka, tretia brigáda v osade Wrocanka. Prieskumný oddiel, ktorý postupoval pred brigádami, nehlásil žiaden kontakt s nepriateľom. Oddiel v hustej hmle prekročil postavenie nemeckej obrany, ktorá ho úmyselne pustila pochodovať ďalej, čím došlo k jeho zlyhaniu. Keď sa hmla začala pomaly dvíhať, nepriateľ zo vzdialenosti asi 500 metrov z okolitých kopcov v Machnówke spustil na vojakov prvej brigády prudkú delostreleckú paľbu z mínometov a hneď vznikli veľké obete na ľudských životoch, aj keď vojská prakticky nezasiahli do riadnych bojov. Do oveľa horšej situácie sa dostali príslušníci tretej brigády vo Wrocanke, kde sa vojaci tiež dostali do delostreleckého prepadu pri výdaji stravy. Desiatky mŕtvych a ranených bolo vyradených z bojov. Nemci pálili do našich vojakov zo všetkých strán a bojové jednotky boli prakticky rozvrátené. V tomto chaose, ktorý sa ešte stupňoval, vojaci bezhlavo utekali a dôstojníci sa márne snažili ich zadržať. V 2. prápore prvej brigády došlo k prípadu, že dôstojník na výstrahu ďalším zastrelil dvoch vlastných vojakov, aby zachránil celý prápor od ďalších strát, lebo utekajúci vojaci boli vhodným terčom pre nepriateľských strelcov. V danom prípade bola záchrana pri zaľahnutí. Aj samotný veliteľ 3. brigády podplukovník Karel Střelka podľahol panike a pre neschopnosť bol tejto z funkcie odvolaný. V priestore Machnówky bolo toľko ranených, že zdravotné hliadky museli ísť ošetrovať do prednej línie i počas najprudšej paľby. Auto za autom privážalo ranených na brigádne obväzisko do mestečka Odrzykoń, ktoré sa nachádza severne od Krosna. Do 11. septembra ich bolo cez 500. Všetky ženy-vojačky pomáhali bez ohľadu na funkciu. Hlavná záťaž však spočívala na lekároch a na skúsených zdravotných sestrách, ktoré prešli ohňom predchádzajúcich bojov. „Na námestí mestečka bolo plno ranených. Ešte sme nestačili postaviť stany poľnej nemocnice a stále privážali ďalších a ďalších, pre ktorých neboli pripravené lieky, obväzy ani jedlo. Chodili sme po okolitých staveniskách žobrať pre nemocných trochu mlieka a zemiakov“ spomína priama účastníčka bojov T. Elefantová. Ťažko ranení ležali na zemi na slame a lekári rýchlo určovali poradie a druh zákroku. Straty v týchto bojoch účastníci odhadovali na 1 200 padlých a ranených.

 

Hlavná vina týchto strát bola oficiálne pripisovaná veliteľovi čs. zboru generálovi Jánovi Kratochvílovi ako „trestuhodná nedbanlivosť“, ktorý však o sile a postavení nepriateľa nemal spoľahlivé správy. Veril, že informácie prichádzajúce od Rusov sú správne. Niektorí z dôstojníkov sú toho názoru, že tento neúspech využilo sovietske velenie na odstránenie generála J. Kratochvila, ktorého maršal I. S. Konev ráno 10. septembra 1944 pozbavil funkcie a na jeho miesto určil veliteľa 1. brigády generála L. Svobodu.  K danej situácii určití dôstojníci zaujali i také stanovisko, že odvolanie generála J. Kratochvíla bolo správne a jeho povinnosťou bolo po delostreleckej príprave vyslať pred zbor vlastné prieskumné hliadky. Odôvodňovali to  tým, že zbor operoval na širokom úseku a Rusi nemohli byť o našej situácii informovaní. Neskôr ukázalo, že Nemci sa o našom pripravovanom útoku dozvedeli skôr a 2 hodiny predtým sa nepozorovane stiahli bez toho, aby to naše prieskumné hliadky zistili. Podobný úsudok mal i náčelník 4. delostreleckého pluku poručík Fantl, ktorý sa k tomuto vyjadril takto: „Myslím, že povesti o tom, že to bola na Kratochvíla nastražená pasca a že dostal nesprávne údaje od prieskumu Rusov, sú neopodstatnené ... Pokiaľ sa jednalo o bezprostredný prieskum nemeckých pozícií v okolí Krosna, to všetko sa dialo takým chvatom, že prieskum nebol spoľahlivý...“ Faktom však zostáva, že Konev ako veliteľ frontu mohol na mieste pozbaviť Kratochvíla velenia zboru. Nemal však právo menovať iného veliteľa. To bola záležitosť dohody medzi československou a sovietskou vládou. Je nesporné, že generál L. Svoboda bol pre sovietov omnoho prijateľnejší ako veliteľ zboru generál Kratochvíl menovaný Benešom.

 

Zdržanie a straty na začiatku Karpatsko-duklianskej operácie boli predzvesťou ďalších urputných bojov. Ofenzíva, ktorá sa mala skončiť po piatich dňoch v Prešove, sa pretiahla na takmer tri mesiace.  Vojaci zboru museli zápasiť o každý vŕšok a každé palebné postavenie. Pri ďalšom postupe na poľské mesto Dukla narazili naši vojaci na ďalšiu obrovskú prekážku, ktorou bola známa kóta 534. Dobýjanie tejto kóty trvalo od 12. do 19. septembra 1944. Boje o túto výšinu sa plnou silou začali 12. septembra. Hneď po útoku nasledovalo obkľúčenie, potom prebitie z obkľúčenia spojené s bojom o pôvodné východiskové postavenie. Výšinu striedavo dobyli naši vojaci, potom odtiaľ boli vytlačení a znovu ju obsadili Nemci. Takto sa to za deň opakovalo niekoľkokrát. V ten deň v 2. prápore prvej brigády najväčšie straty zaznamenali obsluhy ťažkých guľometov. Nepriateľ mal výhodne umiestnené pozorovateľne. Z nich dobre videl každý zákop, každú zbraň. Jeho delostrelci sa potom zamerali na ničenie ťažkých guľometov. Všetkých „Maximov“ nepriateľ pri svojom útoku zistil a napriek tomu, že ich obsluhy sa vždy po odrazení stiahli do zákopov, nepriateľ ich postupne vyraďoval. Na ničenie ťažkých guľometov sa zamerali aj nepriateľské mínomety a protilietadlové delá. V priebehu niekoľkých hodín toho dňa bola vyradená takmer celá guľometná rota. Zostal z nej iba jeden bojaschopný guľomet a jediná obsluha. Jedna z najdisciplinovanejších a najlepšie vycvičených jednotiek práporu prestala ako rota existovať.

 

V ten deň ani v mnohých nasledujúcich už radoví bojovníci ani velitelia práporu nesledovali čas. Azda nikto z nich nemal o ňom presný pojem. Preto sa tiež vo všetkých historických prameňoch rozchádzajú časové údaje o časoch jednotlivých bojov. Jedno je isté: vojaci vedeli, kedy je deň a kedy sa začína noc, pretože sa menil spôsob boja. V noci museli nepriateľa hľadať, vo dne ho mali pred očami. Stratili však pojem času z hľadiska hodín a minút. Tie boli rozhodujúce v tom smere, že si jednotlivec uvedomoval, že v určitom čase ešte žije, že nie je ranený, ale neraz si neuvedomoval, koľkokrát vlastne v ten deň útočil a odchádzal, aby opäť šiel do útoku. Jednotky napriek vlastným veľkým stratám spôsobovali oveľa väčšie straty nepriateľovi. Ako však nazvať nepriateľa, čo ohavil mŕtvoly našich a sovietskych vojakov, ktorí padli a ktorých telá nemohli byť včas odsunuté, nepriateľa, ktorý zásadne dobíjal a ohavil každého raneného, ktorého nemohli zdravotníci včas odsunúť, keď sa situácia na tomto neveľkom kuse zeme často a rýchlo menila. V týchto bojoch nebolo zajatcov. Nebolo ich ani na jednej ani na druhej strane. Mnoho mŕtvych tiel pokrylo svahy a vrchol trigonometra. Preto dnes ležia stovky mŕtvych vojakov československých jednotiek spolu so svojimi spolubojovníkmi na cintoríne v poľskom mestečku Dukla. A koľko ich ešte ukrýva neznáma karpatská príroda!

 

Mnohí z účastníkov týchto bojov často spomínali na takú skutočnosť, že takmer každú hodinu začala jedna alebo druhá strana za silnej podpory delostrelectva útok s cieľom ovládnuť celý priestor. Ale za útokom nasledovala protiseč druhej strany. Ani jedná ani druhá strana nemala také sily, ktoré by mohli definitívne rozhodnúť, kto zostane víťazom. V týchto nepredstaviteľne tvrdých bojoch, v ktorých každý druhý útok sa skončil bojom zblízka, mali obe strany značné straty. V týchto dňoch a hodinách boja nebol presný prehľad ani o živých, ani o ranených alebo padlých. Evidencia najčastejšie spočívala v tom, že velitelia jednotiek poznali počty, menovitý prehľad bol odkázaný na osobné vedomosti vojakov.

 

Stovky vojakov sa statočnými činmi vyznamenali v týchto ukrutných bojoch, ale len máloktorí sa mohli vyrovnať rozvahou a statočnosťou mladému veliteľovi roty automatčíkov poručíkovi Arnoštovi Steinerovi. Svoje vlastnosti preukázal pri zdolávaní jednej z najťažších prekážok na ceste k Dukle, pri dobýjaní vrcholu „krvavej kóty 534“, ako ju pomenovali naši vojaci. V svojich spomienkach generál Svoboda o ňom napísal: „Poručík Steiner osobným príkladom povzbudzoval svojich chlapcov k statočnosti. O ňom koluje legenda, že sa mu strely vyhýbajú. Na tom čosi je: prešiel už všetkými bojiskami, nikdy sa nevyhol žiadnemu stretnutiu a predsa nebol zranený. Sám sa často divil, že ešte žije.“

 

Vtedajšiu situáciu a náladu v týchto bojoch vystihuje aj hlásenie veliteľa 3. pešieho práporu: „Mužstvo je fyzicky úplne vyčerpané. Prápor je siedmy deň neustále v akcii, trikrát denne útočí. Je pod stálym nepriateľským ostreľovaním. Ľudia v línii sa nedostávajú k spánku a sú na hranici svojich síl.  Veliteľ zboru hlásil sovietskemu veleniu, že nepriateľ sústredil na jeho úseku na 2000 pešiakov a 60 tankov a navrhoval, vzhľadom k tejto presile a utrpeným vlastným stratám, pozmeniť bojový rozkaz. Veliteľ 38. sovietskej armády však trval na svojom rozkaze i napriek tomu, že útočná sila zboru predstavovala asi 600 bodákov. Pešiaci prvej brigády museli ísť do útoku. Boli odrazení a utrpeli veľké straty. Napriek tomu veliteľ zboru popoludní dostal od maršala Koneva rozkaz znovu útočiť.“

 

Pravdivosť takéhoto rozhodnutia potvrdil v 70. rokoch minulého storočia aj generál A. Ressel, vtedajší veliteľ čs. delostreleckého zboru, pri svojej ceste po duklianskom bojisku na kóte 534. Keď generál Svoboda žiadal od generála K. S. Moskalenka zastaviť útok na túto kótu vzhľadom na veľké straty, ten na túto žiadosť podráždene reagoval slovami „gospodin general, ty nechočeš osvoboždať svoju rodinu“ a týmto bolo rozhodnuté a muselo sa útočiť ďalej. Takže aj takéto situácie boli v týchto bojoch, ktoré sa v záznamoch archívnych materiálov nenachádzajú.

 

Po dvoch týždňoch bojov, v ktorých padlo cez 400 vojakov a 1600 ich bolo zranených, sa zbor prebojoval do miest, kde mal byť podľa pôvodného plánu na tretí deň po ofenzíve. Nečakane ťažký priebeh bojov vyvrátil celý zámer operácie, lebo Nemci mali nielen terénne výhody, betónové bunkre, ale aj prevahu tankov a samohybných diel.

 

Dá sa povedať, že to boli ťažké dni bojov o tento trigonometer. Keby snáď hľadal niektorý historik v dejinách vojny miesta, kde boli najprudšie boje, iste by sa dostal i k zdanlivo bezvýznamnému, neznámemu trigonometru 534 na druhom hrebení severného predhoria Karpát. Koľko krvi vypila pôda tejto výšiny, koľko hrdinov sa tu zrodilo a koľko bojovníkov sa tu vystriedalo, než front postúpil ďalej, to môže povedať len ten, ktorý to prežil. Boli to  metrické centy železa, ktoré denne zdvíhali delostrelci a mínometníci pri podpore boja pechoty. Boli to tony železa vystrelené počas bojových dní na nepriateľa, ktoré prešli rukami ľudí. Pre nich niekoľko dní týchto bojov o túto výšinu pripadalo ako mnoho rokov života. Všetci naši vojaci si v týchto septembrových dňoch roku 1944 prebíjali cestu domov k našim hraniciam.

 

Zabíjať, to je zákon vojny, ale ohaviť mŕtvych, to sa tomuto zákonu vymyká. Takto bolo v prípade nášho mŕtveho príslušníka rotného Ruščaka, ktorého vojaci poznali podľa toho, že sa v jeho vrecku našla pištoľ, ktorú vzal pred niekoľkými dňami zabitému nemeckému dôstojníkovi na kóte 534. Nemeckí vojaci jeho telo rozbodali, oči vyrezali. To už nemalo nič spoločné s regulárnymi zákonmi vojny. Táto strašlivá udalosť naplnila ešte väčšiu bojovú odhodlanosť našich vojakov. Veľa bádateľov, skúmajúcich vtedajšie boje, sa divilo, že v týchto bojoch zajali naše jednotky tak málo zajatcov. Tento prípad ukazuje, prečo to tak bolo.

 

Nepriaznivý vývoj na duklianskom bojisku a zmena pomeru síl v prospech nepriateľa zapríčinili, že do bojov v Karpatoch bola nasadená aj 2. čs. paradesantná brigáda. Najbližšie dni však ukázali, že zohrala dôležitú úlohu v súvislosti s prenesením hlavného úderu z centra na ľavé krídlo Červenej armády. To umožnilo obnoviť aktivitu útočiacich zväzkov na duklianskom smere a naďalej pútať veľké sily nepriateľa, ktoré hitlerovci nemohli použiť na likvidáciu Slovenského národného povstania na samotnom začiatku. V bojoch na karpatskom fronte pod heslom „ Prebijeme sa cez Karpaty na pomoc SNP“ splnila brigáda významnú úlohu v smere hlavného úderu 38. armády. Úspešný prielom do hĺbky nemeckej obrany priniesol zvrat do priebehu karpatsko-duklianskej operácie a vytvoril priaznivé podmienky pre úspešné rozvinutie sovietskych mechanizovaných síl a jednotiek čs. armádneho zboru na pôvodnom duklianskom smere hlavného úderu.

 

V minulosti sa povrchne zdôrazňovala krátkosť času (od 12. do 19. septembra 1944) pôsobenia paradesantnej brigády v tejto operácii a jednostranne sa vysvetľovala jej účasť len z okrajového aspektu získania bojových skúseností. To všetko nevystihuje podstatu a zastiera  skutočnosť, že bojové majstrovstvo, hrdinstvo a obete príslušníkov 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády mali v tomto boji hlboký zmysel v plnení úloh operačného významu. Neobjektívne prístupy šli tak ďaleko, že napriek rozkazu zozbierať mŕtvych československých vojakov v karpatsko-duklianskej operácii a všetkých pochovať na duklianskom cintoríne sa „zabudlo“ na 143 mŕtvych príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády na dvore školy v Nowosielcach v Poľsku. Určená komisia až v 50-tych rokoch získala od riaditeľa školy v Nowosielcach menoslov mŕtvych a niektoré doklady, pričom až dovtedy hrdinskí bojovníci 2. čs. paradesantnej brigády zostali ležať v bratskom Poľsku ako bezmenní.

 

Pravda o tradícii bojov čs. jednotiek v karpatsko-duklianskej operácii je z historického pohľadu taká, že kým čs. armádny zbor v dočasnej obrane od 12. do 20. septembra zvádzal krvavé boje o kótu 534, 2. čs. samostatná paradesantná brigáda úporne bojovala v súčinnosti so sovietskymi jednotkami a zabezpečovala tankový úder do tyla nepriateľa, čo umožnilo ďalší postup našich a sovietskych jednotiek v smere k Duklianskeho priesmyku.

 

Deň po dobytí kóty 534 (20. septembra 1944), v priebehu bojov o poľské mesto Dukla, dorazila na front skupina dôstojníkov z Anglicka. Medzi nimi boli i traja generáli: J. Vedral-Sázavský, ktorý prevzal 1. čs. brigádu, K. Klapálek sa stal veliteľom 3. čs. brigády a B. Boček sa ujal funkcie zástupcu veliteľa zboru. Ostatní dôstojníci boli pridelení ako velitelia k bojovým jednotkám a ihneď poslaní do prvej línie. Nemali čas ani sa rozhliadnuť a mnohí tak ako prišli v poltopánkach priamo z auta, tak hneď išli na front. Nebolo nič divné, že niektorí v tento deň aj padli. Dôstojníci prišli z iných pomerov a nemali pojem o morálke mužstva, o bojovej situácii a nepoznali zbrane, s ktorými sa bojovalo. Jednotky, ktorým velili, boli tak unavené, že niekedy ani na rozkazy do útoku nereagovali, pretože vojaci jednoducho nemali sily sa zdvihnúť.

 

Po dobytí poľského mestečka Dukla (20. septembra 1944) našimi a sovietskymi vojskami, stála pred čs. jednotkami ďalšia veľká prekážka horských hrebeňov s troma výšinami, z ktorých najvyššia bola Hyrowa hora (694 m). Túto horu premenili Nemci na pevnosť a znovu sa začalo tvrdo bojovať. Po nepretržitej guľometnej, mínometnej a delostreleckej paľbe začala naša pechota po dvoch dňoch prenikať k vrcholu tejto hory, pričom bola podporovaná našimi tankami, na ktoré sa nepriateľ zvlášť upriamil. Nemci spustili na tanky silnú protitankovú paľbu, pri ktorej na strmom kopci začal horieť jeden tank a rútil sa po svahu dole. Zhorela celá posádka okrem nadporučíka R. Tesaříka, hrdinu ZSSR, ktorému sa podarilo vyskočiť z horiaceho tanku. Zraneného a v bezvedomí ho ošetrovatelia dopravili do nemocnice, kde ho po vyliečení opäť vrátili k našim jednotkám. Pri početných zraneniach mu lekári nedokázali zachrániť ľavé oko.

 

V rozhodujúcej fáze bojov o Hyrowu horu, kedy sa rozvíjal čelný útok, zasiahol opäť „nezraniteľný“ poručík Arnošt Steiner. Vtipne oklamal Nemcov a viedol svojich 52 automatčíkov tak, že na vrchole tejto hory rýchlo vbehli Nemcom za chrbát do ich obrany. Vojaci zasypali prekvapeného nepriateľa ručnými granátmi a paľbou z automatov. Dostali sa na vrchol Hyrowej hory, ktorá bola dňa 25. septembra 1944 našimi vojakmi dobytá, čím bola posledná a najväčšia prekážka na ceste k československým hraniciam prekonaná.

 

V priebehu týchto bojov dochádzalo aj k nepredvídaným situáciám, ktoré mali kruté následky. Tak k tomu bolo aj v rote poručíka Reichla, v ktorej zo 120 vojakov zostalo osemnásť bojovníkov. I napriek tomu veliteľ dokázal s takouto zdecimovanou jednotkou niekoľko dní udržať pomerne dlhý úsek obrany. Za susedov z ľavej i pravej strany mal ruských vojakov. Jeden deň prišli navštíviť jeho jednotku ruskí dôstojníci. Len čo ich stačil Reichl rozoznať, že sú to banderovci, bola väčšina jeho vojakov postrieľaná a on sám bol ťažko zranený. Susediaci ruskí vojaci sotva o tom niečo vedeli. Aj ich jednotky bol oslabené a často na svojich susedov Čechoslovákov volali: „Stoja proti nám germanci, dajte nám pár hlasov. Keď zakričíme huráá! Oni zutekajú!“. Boli však aj iní tajní nepriatelia, ktorí „pracovali“ za frontom a dokázali uškodiť viac ako delá a guľomety. Takým pri Dukle bol napr. dôstojník SS preoblečený za hluchonemého, ktorý sa pohyboval za povozom so senom. Rádiovysielačkou podával nemeckým batériám pokyny, kam majú na postavenie čs. zboru strieľať. Len vďaka poľskému povozníkovi a čs. dôstojníkovi 1. delostreleckého pluku sa podarilo tohto nebezpečného špióna odhaliť. Takže aj s takýmito nástrahami museli naši vojaci bojovať.

 

Po prvých 18-tich nepretržitých dňoch od začatia karpatsko-duklianskej operácie stratila 38. sovietska armáda 27 000 vojakov, teda denne 1 500 mužov, čs. armádny zbor asi 4 000 vojakov, denne 220 bojovníkov. V smere postupu čs. armádneho zboru bolo zabitých, ranených a zajatých okolo 4 000 Nemcov.

 

Týmto sa skončila jedna etapa operácie pred prístupom k československým hraniciam. Sovietska armáda dňa 27. septembra 1944 stála 3 kilometre pred našou štátnou hranicou, naše jednotky o niekoľko kilometrov ďalej. Tento pocit akoby striasol z vojakov ťarchu predošlých dní. To poskytovalo možnosť bojovať v najbližších hodinách o ich prechod.

 

Dňa 28. septembra 1944 sa jednotky čs. armádneho zboru dostali do priestoru  Barwinek a Zyndranowa do blízkosti čs. štátnych hraníc. V priebehu 28. – 29. septembra uskutočňovali intenzívny prieskum nepriateľa a starostlivo sa pripravovali na boj o Dukliansky priesmyk. Pred samotným bojom osvetový dôstojník rotmajster Ivanič každej rote vydal po jednej malej štátnej vlajke, aby ju po prekročení hraníc zapichli na území vlasti. Túto úlohu dostali všetky jednotky prvej i tretej brigády. Všetci s napätím túžili, aby boli doma ako prví. Nebolo nikoho, kto by bol odpočíval, všetci hľadeli na juh, kde sa v hmle objaví územie domova. Terénny útvar, ktorému štábni velitelia hovorili „tri bezmenné výšiny“, uzavierali z poľskej strany prístup k štátnym hraniciam po duklianskej ceste. Celá nemecká obrana mala tu vybudovaný dokonalý palebný systém. Najpravdepodobnejšie smery útoku boli zamínované. Tu sa československí vojaci po prvý raz stretli v priebehu operácie s veľkými zamínovanými priestormi, s ktorými potom zápasili celú ďalšiu časť bojov.

 

Nepriateľ starostlivo pozoroval prístupy k bezmennej výšine a len čo tu zistil nejaký pohyb, ihneď naň reagoval silným delostreleckým prepadom. Preto nebolo možné odsunúť ani ranených. Nemci ako obyčajne nerešpektovali i zďaleka viditeľné označenie zberačov ranených páskami červeného kríža a niekoľko z nich ranili ostreľovači a strelci z guľometov. Veľa ranených zomrelo. Iba niektorým ľahko raneným sa podarilo preniknúť cez pásmo palieb, ktorým nepriateľ uzavrel priestor obsadený našimi jednotkami.

 

V bojoch o hranice mnohokrát u vojakov prebiehali rôzne myšlienky. Každý z nich mal k domovu svoj osobitý  vzťah, každý videl domov ináč. Boli tu takí, ktorí mali domov niekoľko kilometrov za horami, na druhej strane karpatských lesov. Boli tu chlapci z Moravy, Čiech a Podkarpatskej Rusi. Bolo tu i veľa vojakov z Volyne na Ukrajine, pre ktorých bol pojem domova v Československu novým pojmom. Všetci však cítili jedno: Je jedna vlasť, jeden domov a jeden je aj život. Všetci si uvedomovali, že nepriateľ je mocný, že niekoľko kilometrov cesty k štátnym hraniciam neprejdú všetci.

 

Do východiskových postavení pred útokom k našim hraniciam sa naši vojaci predierali za krajne nepriaznivého počasia. Bol to ťažký pochod po strmých svahoch v bahne za stáleho dažďa. Kone nemohli utiahnuť mínomety, preto zbrane museli niesť ľudia. Vojaci naložili na seba i míny. Vyčerpávajúci pochod pochmúrnym lesom, vpredu paľba, v protismere len nosiči s ranenými. Takí vyčerpaní neboli vojaci ani po niekoľkodňových tuhých bojoch. Premočení do poslednej nitky, zablatení, v silnom vetre chveli sa zimou. Takéto extrémne poveternostné podmienky pretrvávali až do konca novembra.

 

Dňa 30. septembra 1944 jednotky zboru so sovietskou pomocou podnikli dva útoky na Dukliansky priesmyk z postavení pri obciach Barwinek a Zyndranowa. Aj keď sa niektoré jednotky prebili až do blízkosti hranice, na územie Československa nevstúpili. Straty boli až tak citeľné, že prápory nemali ani toľko bojaschopných mužov ako rota pri plných počtoch. Až keď po urgencii gen. L. Svobodu dostal zbor posilu 630 mužov zo sovietskeho zajateckého tábora, potom mohol v útoku pokračovať. Do bojov o naše hranice zasiahli aj tanky čs. tankovej brigády, aby podporili útok peších jednotiek. Pri vydávaní úloh útočiacim tankistom v štábe 1. tankového práporu, upozorňoval poručík Fischl náčelníka štábu zboru majora B. Lomského na riskantné nasadenie tankov bez možnosti bočného krytia. Lomský však na rozkaze trval a výsledkom bola strata dvanástich tankov.

 

V boji padli i dvaja velitelia tankového práporu. Jeden z nich kapitán F. Vrána bol vyslaný z Anglicka na vlastnú žiadosť a padol v ten deň, keď prevzal velenie po ťažko zranenom svojom predchodcovi. V ďalších horiacich tankoch zahynuli dvaja tankisti a v troskách jedného tanku bola nájdená utrhnutá ruka so štítkom a číslom, ktorá patrila veliteľovi tankovej čaty. Jeho meno sa zapísalo do zoznamu mŕtvych. Neskôr bol nájdený ako ťažko zranený v jednej sovietskej nemocnici a prežil to.

 

I napriek týmto stratám pokúšala sa pechota dosiahnuť naše hranice, ale tretím protiútokom bola zatlačená na severné svahy bezmenných výšin. V popoludňajších hodinách dňa 30. septembra 1944 po krátkom prepade vlastného delostrelectva pechota nášho zboru sa znovu zmocnila bezmenných výšin. Aj napriek častým pokusom a veľkému úsiliu zboru pokračovať v útoku, nepodarilo sa pechote pre silný odpor nepriateľa postúpiť ďalej. Pri každej snahe o postup nepriateľ ostreľoval naše bojové zostavy sústredenými prepadmi delostrelectva, mínometov a guľometov. V priebehu 30. septembra do priestoru zboru nepriateľ vystrelil okolo 5 000 mín a granátov. Dňa 5. októbra 1944 v noci zisťoval štáb 1. čs. brigády situáciu na hranici, aby vydal ďalšie nariadenie jednotkám v postupe. Každú hodinu boli vysielané hliadky na overenie dotyku s nepriateľom. Vždy z toho vznikla prestrelka. Vyslané boli i odpočúvacie hliadky čo najbližšie k nepriateľským postaveniam, a predsa nikto nič nezistil. V noci zablúdil jeden nemecký vojak, ktorý bol iba krátky čas v postavení. Dostal sa do rajónu práporu a tam ho chytili. V prvom prekvapení a zdesení, že sa nedostal k svojej jednotke, ale k československej, povedal pri výsluchu všetko, čo vedel. Chcel si zachrániť život. Velitelia im vraj hovorili, že Čechoslováci vraždia všetkých zajatcov. Pre našich vojakov bolo dôležité, čo vojak vypovedal ďalej, že nemecké jednotky z priestoru priesmyku ustupujú do nášho vnútrozemia. Správa o odchode nepriateľa sa rozniesla ako blesk po všetkých práporoch. Nepriateľ odchod maskoval a kryl paľbou z guľometov, ktoré strieľali takmer nepretržite. Pred svitaním vyrazila ďalšia prieskumná hliadka. Dostala rozkaz bez ohľadu na nepriateľskú paľbu preniknúť na štátne hranice a ďalej na československé územie pozdĺž duklianskej cesty. Hliadka bola vybraná z príslušníkov samopalnej roty a prieskumníkov. Boli vybraní dobrovoľníci a to veľmi starostlivo, pretože sa hlásila celá rota. Prípravu hliadky vykonal osobne náčelník prieskumu práporu podľa rozkazu veliteľa. Hliadke pridali dvoch z posledných ženistov práporu, pretože sa rátalo s veľkým zamínovaním priestoru. Vybraná hliadka vyštartovala smerom k hranici s československou vlajkou, ktorú mala vztýčiť na hranici. Zo štátnej hranice na hliadku začali páliť nemeckí vojaci. Nezranili nikoho, ale guľky prelomili žrď vlajky a jej látku úplne roztrhali.  Jeden z členov hliadky, vtedy desiatnik Vladimír Tyrek po rokoch na túto príhodu spomína takto: „...Potom sme spoločne uvažovali ako vztýčiť dostrieľanú vlajku. Dnes po rokoch si už ani nepamätám, ako sa to presne odohralo. Myslím si, že sme vlajku odovzdali podporučíkovi M. Bilejovi. No urobili sme i toto. Ako vojaci sme dostávali tabak, takzvanú machorku. Cigarety sme robili z novinového papiera. Preto mal každý z nás pri sebe nejaké noviny. Okrem toho sme so sebou nosili červeno-modrú ceruzku, ktorou sme označovali na stromoch, ohradách, či telefónnych stĺpoch smer postupu československých jednotiek. Ňou sme na kúsok papiera nakreslili štátnu vlajku a na druhú stranu sme sa všetci podpísali. Na hranici v tom čase neboli žiadne stĺpy, ani búdky, hranicu sme poznali len podľa výseku lesa. Pri ceste smerom k Vyšnému Komárniku boli iba telegrafné stĺpy po ľavej strane cesty. Myslím, že to bol v poradí tretí stĺp, na ktorom sme našli plechovú tabuľku s číslami. Nožom sme odtiahli plech a zaň zastrčili túto našu papierovú vlajku. Bola to prvá československá vlajka, ktorá bola dňa 6. októbra 1944 za šera asi okolo 6. hodiny ráno vztýčená na československej štátnej hranici. Potom sme zaslali hlásenie podporučíkovi M. Bilejovi. Za odmenu nám poslal fľašu ruskej vodky a kilogram cukru...“.

 

Aký bol ďalší osud tohto príslušníka hliadky? S vojakmi čs. armádneho zboru sa zúčastnil ďalších duklianskych bojov a dňa 24. októbra 1944 bol vo Vyšnej Písanej počas tankového útoku ťažko ranený. Mal poranenú ľavú stranu hrudníka, pravú nohu a ľavú ruku, ktorá mu musela byť po siedmich dňoch v poľskej nemocnici amputovaná. Ďalej sa liečil na Ukrajine. Začiatkom februára 1945 bolo na jeho žiadosť rozhodnuté o jeho návrate k vojenskej službe. Ako profesionálny vojak zostal v armáde až do odchodu do dôchodku a dosiahol hodnosť plukovníka. Na duklianske bojisko sa často vracal a niekoľkokrát sprevádzal poslucháčov z Vojenskej akadémie v Brne po Duklianskom priesmyku, kde jeho rozprávanie vždy zaujalo budúcich dôstojníkov.

 

Po tomto historickom okamžiku prekročenia hraníc a vztýčenia vlajky na priesmyku nasledovala ďalšia významná udalosť v tomto priestore. Došlo k osadeniu štátneho znaku, zhotoveniu slávobrány, na ktorej bol zavesený uvítací transparent. Štátny znak dali zhotoviť zodpovední funkcionári čs. zboru na poľskej strane v meste Krosno, poľskému zlievačovi Wlavislawowi? Karwasieczkemu. Ten čs. štátny znak urobil podľa predloženej fotografie a odlial ho z plechu havarovaných lietadiel, upevnený bol na drevenej žrdi, ktorá bola pomaľovaná trikolórou. Poľský zlievač mal za úlohu zhotoviť tri hraničné stĺpy a každý z nich viezol iný bronevik, lebo sa nevedelo, ktorý z nich dôjde na hranicu. A v skutočnosti tomu aj tak bolo, že tie dva nedošli, lebo broneviky narazili na míny. Ten jediný nakoniec doviezol čatár Rudolf Belavý, ktorý ho aj zakopával. Na túto udalosť po rokoch spomína takto: „... Bolo to nezabudnuteľné. Cesta ešte nebola odmínovaná, musel som ísť mimo nej, ale uviaznuť v blate by znamenalo smrť. Všade bola hustá hmla, skoro nič som nevidel. Mráz mi behal po chrbte a hoci sa kraj otriasal detonáciami, zdalo sa mi, že je ponorený do strašidelného ticha. Ani sa mi nechcelo veriť, keď z hmly vystúpila postava a prieskumník mi vraví: „Kamarát, si na hraniciach!“. Nebolo ľahké postaviť ten hraničný stĺp. Nemecký guľomet neustále pálil, podarilo sa to až na tretí raz. Ale potom už stál pevne. Na známej fotografii, ktorá obletela celý svet, čs. vojaci Rudolf Belavý z Pružinej, Ferenc Farkasz z Berehova na Podkarpatskej Rusi, tretí je neznámy, zakopávajú čs. štátny znak na Duklianskom priesmyku dňa 6. októbra 1944, zostala v našej histórii natrvalo. A aký bol povojnový osud týchto hrdinov?

 

Rudolf Belavý bol v službách ZNB (zbor národnej bezpečnosti) a na Duklu chodieval s rôznymi výpravami, bol častým hosťom Duklianskeho múzea a zavítal aj medzi študentov.

 

Ferenc Farkasz po vojne emigroval do USA a prostredníctvom bývalého príslušníka čs. armádneho zboru rovnako žijúceho v USA, kontaktoval sa s Vojenským historickým múzeom vo Svidníku. Stručne opísal stavanie štátneho znaku  na Dukle.

 

Svoju historku zo dňa 6. októbra 1944 na Duklianskom priesmyku má aj transparent, ktorý bol umiestnený na slávobráne na hranici. Na ňom bol dvojjazyčný text aj v ruštine: „Československo víta a ďakuje svojim osloboditeľom.“ Transparent bol ušitý z plátna, ušil ho Walent Hejnar z poľského mesta Krosno. Plátno mu zabezpečili naši vojaci. Aj táto historická fotografia s transparentom na slávobráne sa nachádza v archíve Vojenského historického múzea vo Svidníku.

 

Nezabudnuteľným okamihom na Dukle 6. októbra 1944 bolo aj to, keď generál L Svoboda prišiel na hranicu, vzal do rúk hrsť našej zeme a pobozkal ju. Rovnako tak učinil aj so štátnou vlajkou, ktorá bola pri hraničnom kameni. Tak ako všetci ostatní naši vojaci mali veľkú radosť zo vstupu na územie vlasti, rovnako sa tešil aj veliteľ 1. čs. brigády generál J. Vedral - Sázavský. Pri hraničnej čiare sa zdržal asi dve hodiny a bol aj pri vztyčovaní štátnej vlajky, kde vzdával poctu padlým vojakom, pričom netušil, že k nim o malú chvíľu bude patriť aj on. Po tomto slávnostnom okamihu nastúpil do osobného auta a smeroval do Vyšného Komárnika za svojimi vojakmi. Nebolo to ani 50 metrov, keď vodičovi auta zatarasilo cestu protiidúce nákladné auto. Ten sa snažil z cesty vybočiť na krajnicu, kde auto s generálom narazilo na kolík protitankovej míny. Nastal výbuch a generál zahynul na území domoviny, ktorú začal oslobodzovať. Dnes je tento hrdina pochovaný na duklianskom cintoríne.

 

Po prekročení hraníc na Duklianskom priesmyku, zavítal generál L. Svoboda medzi občanov Vyšného Komárnika. Spolu s jednotlivými veliteľmi porozprávali sa s miestnymi obyvateľmi, ktorí počas frontových bojov žili v nepredstaviteľných podmienkach. V tú chvíľu bol v dedine aj rotmajster Ivanič, ktorý do dediny doniesol poslednú československú vlajočku a vztýčil ju na budove školy. Medzi obyvateľmi bola chvíľka nedôvery a ľudia len opatrne prejavovali svoje city k prichádzajúcim československým vojakom. Potom nastali len slzy radosti. Táto prvá dedina pod priesmykom bola oslobodená našimi vojakmi.  Čas na dlhšie zdržiavanie nebol, lebo jednotky zboru pozdĺž komunikácie postupovali ďalej. Asi o 13. hodine dosiahli naši vojaci južný okraj lesa pri Nižnom Komárniku. Tu sa prihlásila prieskumná hliadka a oznámila, že nepriateľ má obsadený celý ďalší karpatský hrebeň. Ten sa tiahol  v smere zo západu na východ a pretínal smer ďalšieho postupu celého čs. armádneho zboru. Nad obranným pásmom nepriateľa dominovala výšina 532 Obšár, ktorá bola svedkom najťažších bojov našich vojakov po prekročení štátnych hraníc.

 

Naše jednotky stáli pred ďalším, silne obsadeným nepriateľským postavením. Nejaké nejasné správy o nepriateľovi bolo počuť už skôr v súvislosti so správami o budovaní obrany v priestore Duklianskeho priesmyku jednotkami slovenských divízií. I toto postavenie mali budovať údajne slovenské jednotky.

 

Prieskum sa pokúšal preniknúť za denného svetla cez horiacu osadu, pričom ho odrážala guľometná a mínometná paľba. Do lesa, v ktorom bolo nepriateľské postavenie, sa mu nepodarilo preniknúť. Postavenie bolo dobre umiestnené, nepriateľ mal prehľadné pozorovanie na prístup k prednému okraju obrany, mal perfektne organizovaný systém palieb. Pred našimi jednotkami stála nová úloha: prelomiť toto postavenie, ktoré malo byť posledným pripraveným postavením nepriateľa pred riekou Ondavou.

 

Nadviazaním dotyku s nepriateľom na severnom svahu výšiny 532 Obšár (miestny názov Čerešňa) ukončil druhý prápor 1. čs. brigády ďalšiu etapu významných bojov v Karpatsko-duklianskej operácií.

 

Obrana nepriateľa bola súvislá. Dedina Nižný Komárnik v čase príchodu našich jednotiek celá horela. Nepriateľ ju pravdepodobne zapálil preto, aby neposkytovala sovietskym a československým jednotkám možnosti ochrany a úkrytu, aby tu nebolo možné pripraviť výhodné východiskové postavenie na útok na výšinu Obšár. V dedine bolo plno mín, hlavne cesta bola zamínovaná, prístupy k prednému okraju, tam, kde boli schodné pokrývala mínometná jednotka.

 

Nočné prieskumy, ktoré šli rôznymi smermi, zisťovali to isté: nepriateľ bol bdelý, postavenie bolo husto obsadené, všade boli míny. Pre ďalšie boje bolo treba rátať s tým, že ani prieskum, ani útoky jednotiek sa nezaobídu bez dôkladného ženijného zabezpečenia, pretože bez prechodov v mínových poliach a bez ženijného prieskumu ďalší postup nebol možný.

 

Jedného dňa pred zotmením prišla na veliteľstvo 1. čs. brigády správa, že v noci budú nepriateľské postavenia bombardovať sovietske „kukuruzníky“. Boli to malé cvičné lietadlá, dvojplošníky s úradným názvom „U-z“ (medzi vojakmi sa tomu žartovne hovorilo, že môže pristáť i v kukurici). Letci s nimi lietali nízko nad zemou, ostreľovali nemecké postavenia z guľometov a hádzali z lietadla ručné  i protitankové granáty. Pre nepriateľa to nebolo nič príjemné, pre vlastnú stranu však veľkolepé divadlo. V čase, keď sa lietadlá objavili nad frontom, bolo nariadené strieľať zelené svetlice v smere pozdĺž frontu od západu na východ v každej rote, aby tak bola vytýčená línia postavenia vlastných vojsk. Na toto nočné divadlo sa s napätím čakalo. Keď sa lietadlá priblížili, v každej skupine vystrelili svetlicu podľa rozkazu. Čo robili letci, samozrejme nebolo vidieť, ale klepot motorov nad obranou nepriateľa v hore bolo počuť a pri nalietavaní sa ozval rachot guľometov. Každý pohyb lietadla sa dal rozpoznať podľa dráhy striel. Letci strieľali celými pásmi, Nemci v okopoch mlčali, z ich zákopov nepadol jediný výstrel. Bolo to preto, aby neprezradili svoju obranu. Do rachotu guľometov sa ozývali aj dunivé výbuchy protitankových granátov, ktorých mali letci v týchto malých lietadlách až napodiv veľa. Po vystrieľaní a odhádzaní  granátov odleteli. Za štyri dni bojov na našom území nedosiahli naše jednotky ani najmenší výsledok. Boli to dni bojov proti neviditeľnému nepriateľovi. Ten sa ukázal vo svojich postaveniach iba vtedy, keď sa naše jednotky zdvihli do útoku, keď vyrážali do boja. Zákopy a obranné objekty nepriateľa boli umiestnené na príkrych svahoch, ktoré značne spomaľovali poslednú fázu útokov. Nastávalo obdobie zdĺhavých bojov o jednotlivé výšiny.

 

Od samého začiatku bojov na našom území sa ženisti stali veľmi vyhľadávanými. Bez nich sa nemohol uskutočniť ani jeden útok, prieskum a nemohlo sa vyhľadať ani miesto pre pozorovateľňu alebo veliteľské stanovište. Pred nepriateľským postavením, kde bolo len trochu vhodné miesto, bolo plno mín. Tisíce ich nakládli nemeckí ženisti v doline dediny Nižný Komárnik pozdĺž potoka, cez ktorý museli útočiace jednotky prechádzať, medzi spálené domčeky, okolo ktorých naši vojaci hľadali ochranu pred paľbou. Dolina medzi výšinou Obšár a vedľajšou kótou, cez ktorú prechádzala asfaltová cesta do Svidníka, bola zamínovaná protipechotnými a protitankovými mínami v celej šírke i dĺžke. Účinnosť toho zamínovania poznali okrem ženistov i tankisti, ktorí sa pokúsili zaútočiť pozdĺž  hlavnej cesty a prebiť sa cez postavenie najkratším smerom. Míny boli tým nebezpečnejšie, že ich nepriateľ ani nepotreboval zahrabávať do zeme. Stačilo ich prikryť opadaným lístím. Priami účastníci často hovorili, že v niektorých obdobiach bojov boli míny väčším nebezpečenstvom ako nepriateľská paľba.

 

V nepriateľskom postavení rozhodujúcimi prostriedkami boli mínomety rôzneho kalibru, i tie najväčšie, delostrelectvo a hlboké pásy zátarasov. Väčšinu strát, ktoré v priebehu týchto bojov utrpeli jednotky zboru, spôsobila mínometná paľba a protipechotné míny. Straty spôsobené paľbou ručných zbraní boli minimálne. Terén spravidla umožňoval nepriateľovi dobré pozorovanie pred jeho obranou a prístupy k nej. Tu už nešlo o prevahu pozorovania, ale o výhody pripravenej obrany. Možnosti pozorovania mali teoreticky obe strany rovnaké, ale nepriateľovi stačilo iba sledovať, z ktorého okraja lesa vystúpi po delostreleckej príprave sovietska alebo naša pechota a potom len spustiť pripravenú paľbu. Naproti tomu sovietske a československé jednotky nemali neraz ani predstavu o tom, ako vlastne vyzerajú nepriateľské obranné postavenia a kde sú nepriateľské odpory v teréne.

 

Keď sa niekedy útok dotiahol až k seči, boli jednotky postupom v rozbahnenom teréne tak vyčerpané, že seč proti nepriateľovi na strmom svahu nebola tak dôrazná.

 

Tieto situácie sa opakovali s menšími obmenami do konca októbra. Útoky boli odrážané, prieskum bojom neprinášal potrebné výsledky. Kontaktovanie protivníka potvrdzovalo, že Nemci sú stále v strehu.

 

Boli dni, že sa na Obšár útočilo denne aj päťkrát  a z roty zostalo len niekoľko vojakov. Došlo aj k takýmto situáciám, že vojak so svojou jednotkou sa za deň pod vrchol výšiny dostal aj niekoľkokrát a z jednotky zostalo len zopár spolubojovníkov a on to psychicky nezvládol a nervovo sa zrútil. Takto spomínali tí, ktorí to prežili. V jednom prípade mladý 18-ročný Volyňak po piatom útoku úplne zošedivel.

 

Počas týchto ťažkých bojov došlo aj k pozoruhodným epizódam. Takto dňa 14. októbra dostal veliteľ druhého práporu rozkaz, podľa ktorého musel byť každý vojak vybavený plynovou maskou. Na druhý deň sa potom vysvetlilo, prečo k tomu došlo. V noci 14. októbra 1944 vzal sovietsky prieskum vo východnom Prusku do zajatia nemeckého vojaka, ktorý vypovedal, že od 15. októbra sa budú na frontoch používať otravné látky každého druhu. Preto velitelia nariadili zhromažďovať zvyšky dymiacich nepriateľských granátov, aby sa zistilo, o čo vlastne ide. Vo večerných hodinách hneď prišla odpoveď, že nepriateľ v ten deň proti iným útvarom po prvý raz v tejto operácii použil fosforové delostrelecké granáty. Možno to bolo s cieľom zapáliť lesy, alebo zvýšiť efektívnosť paľby súčasným zamorením priestoru protivným, dusivým dymom, proti ktorému sa museli používať ochranné masky. Tento dym mal okrem dusivých dráždidiel aj svoje jedovaté častice, i keď neboli prevládajúce. Takto sa skončil prvý a posledný plynový poplach, ktorý bol na fronte vyhlásený.

 

Mnoho vojakov počas týchto bojov malo aj žalúdočné ťažkosti a u mnohých sa prejavovali príznaky ťažšieho nachladnutia. Vojaci začali byť citliví voči všetkým javom denného života. Veľa z nich sa hlásilo ako nemocní. Pravdu povediac, zdraví neboli. V daných podmienkach sa však bojovník uznával za chorého, ak mal horúčku nad 39 °C. U veliteľov ani taká horúčka neprichádzala do úvahy ako dôvod odsunutia. Príčinou tohto stavu bola do istej miery aj pasívna činnosť vojakov, pri ktorej boli vojaci odkázaní na mokré zákopy, kde neraz bolo vody až po kolená. Počasie sa stalo takým istým protivníkom ako nepriateľ vo svojej obrane. Proti nepriateľovi boli však zbrane, ale proti stálym dažďom, mokru a chorobám, stálej vode a mokrému odevu, boli sily vojakov minimálne. Vojaci nadávali na všetko možné, ale keď sa vyberali dobrovoľníci na ťažkú akciu, hlásili sa všetci. Bolo to niekedy zo zúfalstva. Lekár práporu bol stále pri jednotkách, pomáhal, kde sa len dalo. Nemohol pomôcť všetkým, lebo by musel poslať na liečenie takmer celý prápor.

 

Keď sa útočné akcie na Obšár nedarili, vymyslelo velenie armády nový spôsob, ako v tomto priestore prekonať nepriateľskú obranu. Nariadilo organizovať „úderné skupiny“. V rozkaze čs. armádneho zboru zo dňa 13. októbra 1944 bolo nariadené, aby 1. a 3. brigáda zostavili úderné skupiny v počte 40 – 50 mužov, ktorých by viedli skúsení odvážni bojovníci so ženistami, vybavení vysielačkou. Tieto skupiny by vošli do tylu nepriateľa a v spolupráci s čelnými útočnými  skupinami za podpory delostrelectva a mínometov by zničili nepriateľské odpory. Avšak ani toto sa nepodarilo a útoky sa skončili neúspechom.

 

Jednotky, ktoré prenikli k prvým nepriateľským zákopom, boli v rozbahnenom teréne tak vyčerpané, že už nemali silu ani zaútočiť. I keď delostrelectvo umlčalo zistené ciele, nikdy sa nepodarilo dosiahnuť toho, aby sa neozval nejaký skrytý guľomet, alebo skupina samopalníkov a útok stroskotal.

 

Ako spomína generál L. Svoboda, štyri dni od 14. do 17. októbra sa úderné skupiny pokúšali prebiť cez nepriateľskú obranu do tyla a vždy boli odrazené. Stále pribúdalo padlých a ranených. Najväčšie nebezpečenstvo stále predstavovali míny, ktoré zabíjali a zmrzačovali vojakov. Ženisti sa snažili ich odstraňovať, no nestačili sa s nimi vysporiadať.

 

Pri početných zraneniach mali plné ruky práce predovšetkým chirurgovia. Hlavný chirurg zboru doktor Škvařil amputoval, rezal, zošíval, operoval, čím zachraňoval životy desiatkam bojovníkom. Pracoval od rána do rána, často až 50 operácií za jeden deň. Oddychoval len na stoličke, ktorú mu doniesli ošetrovateľky. Chodil z obväziska na obväzisko a znovu sa skláňal nad operačným stolom v poľnej nemocnici. Bola to vyčerpávajúca práca, ale išlo o životy a únava sa zatlačovala obetavosťou. V týchto dňoch zdravotnícky personál, lekári, zberači ranených a sanitárky spoznali celú záťaž vojny.

 

Priama účastníčka týchto bojov doktorka Englová na tieto dni spomínala takto: „Len amputácii bolo niekedy osemdesiat za jednu noc. Povedala som si: bude to zázrak, keď sa dožijeme Prahy.“

 

Ani po štyroch dňoch urputných bojov sa línia frontu v priestore Nižného Komárnika neposunula ani o meter dopredu. Veliteľ frontu maršal I. S. Konev, po dôkladnom rozbore neúspechov, nariadil 38. armáde ako zdokonaliť útočnú činnosť. Generál K. S. Moskalenko plne rešpektoval jeho nariadenie a pripravil nový útok. Rozhodol sa premiestniť smer hlavného úderu namiesto na Nižnú Polianku – Stropkov na úsek Kapišová a Svidník. Útok mali uskutočniť jednotky 67. streleckého zboru s 1. čs. armádnym zborom. Prielom sa predpokladal na úzkom päťkilometrovom úseku medzi dedinou Svidnička a horou Javira.

 

Dňa 18. októbra 1944 v dopoludňajších hodinách československé jednotky dokončovali rozmiestňovanie v nových postaveniach. Pred nimi bola zalesnená hora Javira a vľavo od nej hora Hrabov a ďalšie vrcholy. Nadchádzala nová séria urputných bojov s nepriateľom, ktorého vojaci ako vypovedal jeden z nemeckých zajatcov, dostali rozkaz brániť svoje postavenie do posledného muža.

 

Georg Hanck, nemecký vojak, ktorý bojoval v tomto priestore, sa tu znovu po päťdesiatich rokoch s kolegami prišiel pozrieť a do kamery povedal: „Hitler už nemal prívržencov. Bojovali sme len preto, aby sme zachránili vlasť pred boľševizmom“.

 

Erwin Scesnej: „Vo víťazstvo sme už väčšinou neverili. Nálada bola zlá, mali sme veľké straty a málo zbraní. Naša 168. divízia bránila Obšár. Nemohli sme sa poriadne zakopať, proti nám obrovská presila, denne sme strácali takých dvadsaťpäť mužov.“

 

Heinz Anderz: „Áno, prichádzali mladí dôstojníci, akísi národní socialistickí nadšenci, agitovali, chceli vzbudiť náladu. Boli medzi nami trpení, ale viac nedosiahli. Každý sa snažil dostať sa z toho so zdravou kožou – prežiť.“

 

Otto Reinsdorf z údernej divízie horských strelcov: „Boli sme presvedčení, že bojujeme za vlasť. Ináč, každý chcel prežiť. Preto sa bojovalo tak urputne, že sme sa báli zajatia.“

 

Irnfried Kerness: „My sme sa silou-mocou snažili zadržať Rusov, aby sa Nemci v zázemí mohli včas evakuovať a zachrániť svoj majetok i seba pred boľševikmi.“

 

Tieto vyjadrenia nemeckých vojakov sú dôkazom toho, že v Karpatských horách na našom území bojovali s odhodlaním i napriek stratám, ale vo viere záchrany života a Nemecka.

 

V priestore Javiry, kde bol presunutý aj čs. armádny zbor, sa dňa 22. októbra 1944 prudko bojovalo. Paľba delostrelectva oboch strán, mínometov, sovietskych raketometov, ručných zbraní sa v niektoré minúty zlievala do takého hukotu, akoby v Karpatoch zúrila najväčšia búrka. Hneď na druhý deň 23. októbra naďalej prebiehali obojstranné paľby a ich intenzita bola nepretržitá. Len čo streľba na jednom úseku prestala, na druhom sa začala. Zem od výbuchov bola doslova rozoraná. Po tom všetkom útočiace jednotky nedosiahli nijaké významné úspechy. Nový útok sa mal začať dňa 26. októbra a z tohto dôvodu menili naše jednotky nový smer postupu. Presun sa začal dňa 24. októbra v popoludňajších hodinách za silného dažďa, pred ktorým sa nedalo ukryť. Bola hustá hmla, vojaci v tme postupovali v zástupe, navzájom sa kvôli orientácii osvetľovali ručnými baterkami, ktoré sotva osvietili iba predchádzajúceho vojaka. V týchto ukrutných podmienkach nedalo sa zachytiť o nejaký orientačný bod. Tento strašný pochod, inak sa ho ani nedalo nazvať, skončil až ráno o šiestej hodine dňa 25. októbra.

 

Mnoho našich vojakov pri tomto presune zaostalo a k ostatným poprichádzali s oneskorením. V tomto stave mali vojaci zaujať zostavu na útok južne od dediny Vyšná Písaná v lese za silnými kmeňmi bukov a mali kopať zákopy, ale nemali síl. Úloha bola veľmi ťažká, lebo sa mali zmocniť Javiry, potom dediny Korejovce a Krajná Poľana. Útok sa mal začať po osemdesiatminútovej delostreleckej príprave.

 

Na toto postavenie urobili už celý rad útokov sovietske i československé útvary, ale bezvýsledne. Nepriateľ mal ešte dosť síl a boli prípady, že sa útočiace jednotky dostali až do nepriateľského postavenia, ale protiseče čerstvých síl, i keď nie veľmi silné, ich zrážali späť. Táto skúsenosť viedla k tomu, že sa venovala pozornosť, odkiaľ vlastne tieto zálohy v rozhodujúcich momentoch boja prichádzajú. Zistilo sa, že nepriateľ skrýva zálohy až do začatia  našej delostreleckej prípravy na odvrátenom svahu výšiny.

 

Nemeckí vojaci v týchto bojoch začali používať zakázaný bojový prostriedok, ktorým boli výbušné strely. Tie pri náraze na akúkoľvek prekážku vybuchovali. Ich citlivosť bola taká vysoká, že keď udreli v tyle jednotiek do stromu, vznikal najmä v noci dojem, že nepriateľský guľomet je priamo za nimi.

 

Boje o horu Javira každým dňom naberali na vyššej aktivite, stupňovali sa a pribúdalo viac ranených a mŕtvych. Počas týchto bojov bol ťažko ranený poručík Michal Bilej, ktorého rota ako prvá prekročila hranice na Duklianskom priesmyku. Črepina mu takmer odsekla obidve nohy nad kolenom. Len čo sa o tom dozvedel lekár, hneď po neho poslal dvoch zdravotníkov s nosidlami. Zdravotníci nedošli, lebo jeden bol zabitý a druhý ťažko ranený. Keď to videl, sám sa so svojim pomocníkom vypravil na svah s nosidlami, kde zúrila víchrica ohňa a železa. Ošetril ho, ale pomoci mu nebolo, lebo cestou na ošetrovňu vykrvácal. Tento statočný bojovník je pochovaný na duklianskom cintoríne.

 

Ranení vojaci na tejto výšine boli odsúvaní na ošetrovňu, ktorá bola odtiaľto vzdialená takmer tri kilometre za Vyšnou Písanou. Mnoho ranených odsun z bojiska nevydržalo, lebo obväzy sa cestou posunuli, čím došlo k vykrvácaniu rán. 25. október bol čiernym dňom druhého práporu 1. čs. brigády, lebo v tento deň stratil polovicu svojich bojovníkov a nedosiahol nijaký úspech v boji o túto výšinu.

 

Obrovská fyzická námaha posledných dvoch dní, nedostatky v zásobovaní a veľké straty zo dňa 25. októbra sa prejavili na celkovom stave bojovníkov. Vojaci sa stali apatickí, boli vyčerpaní fyzicky i duševne. V noci sa k jednotkám dostala i poľná kuchyňa a vojaci dostali podľa potreby požadované konzervy. Horšie to bolo s chlebom, lebo bol rozmočený a v rukách sa priamo rozsypával na omrvinky. Len čo sa vojaci najedli, hneď tvrdo zaspávali bez ohľadu na dážď a na nebezpečenstvo od nepriateľa. Preto ich stráženie v túto noc prevzali velitelia so štábnymi dôstojníkmi a slabé pohotovostné jednotky.

 

Po svitaní dňa 27. októbra sa naše jednotky pripravili na ďalší útok. Začala sa päťdesiatminútová delostrelecká príprava, ale jednotky sa pri útoku dostali do obkľúčenia. V ťažkých bojoch sa začala situácia meniť, nepriateľ zčasti ustúpil a tým bola Javira s konečnou platnosťou našimi vojakmi dobytá.

 

Skončila sa ďalšia časť bojov, jedna z najkrvavejších bitiek, aké naše jednotky vybojovali. Straty nepriateľa boli mnohonásobne väčšie ako naše a sovietske. Na samotnej Javire  v obrannom postavení i priľahlých lesoch, o ktoré sa bojovalo celých 14 dní, sa našlo vyše tristo mŕtvych nemeckých vojakov. V rokline na juh od výšiny sa našlo mnoho jednotlivých i hromadných hrobov bez akéhokoľvek označenia.

 

Súčasne počas bojov o Javiru po pravej strane nášho zboru bojovali aj sovietske jednotky. Ráno dňa 25. októbra 1944 po osemdesiatminútovej delostreleckej paľbe sovietska 305. delostrelecká divízia podporovaná tankami 12. gardovej tankovej brigády, vyrazila do útoku smerom na Kapišovú. Údolie, ktorým sa prebíjali sovietske tanky proti nepriateľským tigrom a Ferdinandom, bolo dejiskom nesmierne dramatickej situácie. Po prudkom boji sovietske jednotky dobyli južnú časť Nižnej Písanej a tanky tentokrát podporované aj bojovým letectvom postúpili až kilometer a pol južne od dediny. Úzke a rozbahnené údolie, kade viedla jediná cesta, nemohlo udržať váhu týchto tankov. Len po tejto ceste mohli útočiť tanky. Nepriateľ do údolia prisunul množstvo protitankových kanónov, boli tu i protilietadlové kanóny a tanky. Celé údolie bolo do šírky silne zamínované protitankovými mínami. Každý tank, ktorý zišiel z cesty a dostal sa na rozbahnenú lúku, okamžite stratil svoj rýchly pohyb. Hneď uviazol v bahne a jeho posádka pálila z kanónov a guľometov, pokiaľ tank nebol zasiahnutý nemeckým granátom a začal horieť.

 

Sovietski tankisti sa prebili na severný okraj dediny Kapišová a vrazili tak klin do nemeckej obrany. Ich ďalší postup bol však zastavený silným nemeckým protiútokom za podpory tankov. V údolí potoka Kapišovka v dňoch 26. a 27. októbra 1944 sa zvlášť v tieto dni rozpútala najväčšia tanková bitka po prekročení našich hraníc, kde bola zničená väčšina tankov obidvoch bojujúcich strán, pričom 12. sovietska tanková brigáda bola úplne zničená. Toto bojisko si tak vyslúžilo názov Údolie smrti.

 

Dnes tu tieto boje pripomína symbolika inštalovaných tankov „tanková rota v útoku“. Po dobití hory Javira boli opäť príslušníci 1. čs. armádneho zboru presunutí na pôvodný smer útoku na výšinu Obšár, kde bojovali ešte v novembrových dňoch.

V ranných hodinách dňa 18. novembra, keď sa vyjasnilo, ozvali sa opäť kaťuše a stovky delostreleckých hlavní a začali páliť na túto nedobytnú výšinu Obšár. Vojaci, ktorí boli zvyknutí na všetko, v tejto chvíli užasli. Nad ich hlavami prelietavali tony nábojov, ktoré sa premenili na oheň a smrť na Obšáre. Zdalo sa, že sa hory musia rozsypať, premeniť na prach aj s Nemcami, ale nestalo sa tak. Ani táto mohutná delostrelecká príprava nedokázala zničiť nepriateľa tak, aby nebol schopný klásť organizovaný odpor. Ten sa snažil za každú cenu udržať túto výšinu a znovu uzavrieť dukliansku cestu. V tento a nasledujúce dni došlo k takej tuhej intenzite bojov, ktoré boli porovnateľné s bojmi o kótu 534 na poľskej strane, alebo s bojmi na bezmenných výšinách pri Zyndranowej.

 

Dňa 22. novembra sa podarilo nepriateľovi znovu získať výšinu Obšár a situácia dosiahla krajnosť. Mínometníci napríklad sami robili prípravu útoku a potom šli do útoku. Pätnásť mužov, ktorí sa vrátili z nemocnice, okamžite poslali do boja na túto výšinu. O deň neskôr, dňa 23. novembra v popoludňajších hodinách zaútočila na výšinu skupina kapitána Kuncla a prenikla až na vrchol, ale chyby v zamierení našich diel spôsobili to, že granáty dopadali medzi našich vojakov. Na druhý deň nasledovali ďalšie útoky na výšinu a tá sa ocitla v našich rukách. V noci na 25. novembra sa boje o túto výšinu skončili. Československí vojaci postúpili na Svidník, dosiahli rieku Ondava a tým sa pre nich skončili boje v karpatsko-duklianskej operácií. Zdecimované nemecké jednotky ustúpili do pripravených obranných postavení na rieke Ondava.

 

Zaujatím obranných postavení sa skončili krvavé, ale víťazné boje o karpatské hrebene, v ktorých bojoval náš zbor od 8. septembra 1944 po boku sovietskej armády. Straty, ktoré v týchto bojoch utrpeli naše jednotky, boli veľmi bolestné, čo v číselných vyjadreniach predstavuje 1 100 padlých, okolo 4 300 ranených a 1 000 nezvestných, ktorých možno počítať medzi zajatých a mŕtvych. I napriek tomu, že jednotky boli doplňované po takmer trojmesačných bojoch, ich počiatočný stav značne poklesol. Namiesto 16 171 vojakov, ktoré mal čs. zbor pred začatím karpatsko-duklianskej operácie, v polovici novembra bol vykazovaný evidenčný stav 8 530 vojakov a dňa 22. novembra v čase bojov o posledný karpatský hrebeň mala pechota v jednom okamžiku dokonca 172 bojaschopných mužov. Nemalé straty mal zbor i na bojovej technike. V pásme útoku nášho zboru mal nepriateľ skoro trojnásobne vyššie straty, čo predstavovalo cez 17 000 mužov.

 

Sovietske vojská v týchto bojoch mali ďaleko väčšie straty: cez 19 000 padlých a viac ako 60 000 ranených. Nemecké vojská mali vyradených viac ako 52 000 bojovníkov.

 

Celkové straty v týchto bojoch sú u rôznych autorov odlišne publikované, jeden fakt ale zostáva, že obete oslobodzovacích vojsk boli nesmierne ťažké, na čo sa nesmie zabudnúť. Je preto našou morálnou povinnosťou do dôsledku naplňovať humánny protivojnový odkaz udalostí, ktoré sa odohrali v Karpatoch na jeseň 1944.

 

PaedDr. Jozef RODÁK, historik

 

Pramene a literatúra

 

  1. Kvapil, Oldřich: Z víťaznej cesty, Bratislava: Slovakopress 1971, vydalo Dukelské múzeum Svidník
  2. Kulka, Erich: Židé v československé Svobodově armádě. Praha: Naše vojsko 1990
  3. 2. čs. samostatná paradesantná brigáda, Dunajská Streda: Simpress R. G. T. Press 1998, pre ÚR SZPB v spolupráci s Múzeom SNP
  4. Graus, Pavol: Dlh československej historiografie bojovníkom na Dukle, In: Dukla večne živá, 1989, Zborník spomienok karpatsko-dukelskej operácie a odborných prác, č. 11
  5. Širc, Václav: Od Machnówky po Zyndranowu, In: Dukla večne živá, 1988, Zborník spomienok karpatsko-dukelskej operácie a odborných prác, č. 10
  6. Komárnický, Ivan: Spomienky z boja proti fašizmu v druhej svetovej vojne na východnom fronte a v Slovenskom národnom povstaní 1939-45, 1997
  7. Osobný výskum autora v Zarszyne, Poľská republika, 29.8.1995
  8. Richter, Karel: Apokalypsa v Karpatech. Praha: Nakladatelství Ostrov 2003
  9. Generál spomína, In: Nedeľná Pravda, 22.11.1985
  10. Rodák, Jozef: Vojenský význam okolia Duklianskeho priesmyku v zrkadle histórie, In: Ročenka odbojára, 2008
  11. Rodák, Jozef: Týlové jednotky 1. čs. armádneho zboru v karpatsko-dukelskej operácii, In: Dukla večne živá, 1989, Zborník spomienok karpatsko-dukelskej operácie a odborných prác, č. 11
  12. Projektor, D. M.: Přes Dukelský průsmyk. Praha: Naše vojsko 1962
  13. Sacher, Vilém: Dukelská operace. Praha: Naše vojsko 1949
  14. Osobná korešpondencia autora s Rudolfom Belavým, 1984 – 1989
  15. Poznámky autora zo stretnutia s Vladimírom Tyrekom v roku 1979
  16. Rodák, Jozef: 50 rokov od bojov na Dukle. Praha: Armádní technický magazín 1994, č. 9
  17. Osobné poznámky autora zo stretnutia s účastníkmi dukelských bojov, 1970 - 1985 

Go back