Vydavateľské aktivity Rusínov po roku 1989

(Referát prečítaný na sympóziu Slovanské jazykové a literárne (seba)reflexie, ktoré na 10. decembra 2014 v Bratislave pripravila Katedra slovanských filológií Filozofickej fakulty Univezity Komenského v Bratislava.)

Vydavateľské aktivity Rusínov v ich materinskom jazyku sa spájajú so vznikom prvej rusínskej organizácie v rámci bývalej ČSFR po roku 1989 – Rusínskej obrody (1990)[1], hoci vydavateľská činnosť Rusínov v ich jazyku má omnoho dlhšiu tradíciu. Datuje sa do druhej polovice 19. storočia, teda do obdobia intenzívneho rozvoja  národných hnutí v Európe a je spojená so vznikom národno-buditeľských spolkov, takých ako Литературное заведение пряшевское (voľný preklad: Literárny spolok prešovský; 1850-1856) , Общество Св. Василія Великаго (Spolok sv. Bazila Veľkého; 1866 – 1872), Общество св. Иоанна Крестителя (Spolok sv. Jána Krstiteľa; 1862 – 1874), ці Русское културно-присветительное общество имени Александра В. Духновича (Ruský[2] kultúrno-osvetový spolok Alexandra V. Duchnoviča; 1923 – 1948).

Nie je preto ničím neobvyklým, že vydavateľské aktivity Rusínov po „nežnej“ nadväzujú na tradície spolkov z minulých, viac či menej priaznivých pre ich národno-buditeľské aktivity období. Priaznivé národno-buditeľské obdobie nastalo aj po roku 1989, kedy Rusíni dostali novú šancu na svoju existenciu. V kontexte s minulosťou, ale tiež reagujúc na aktuálne možnosti, ktoré minority dostávajú v novodobej Európe, zakladajú okrem Rusínskej obrody postupne aj ďalšie spolky a organizácie, orientujúce sa vo svojej činnosti na vydávanie periodických a neperiodických publikácií v materinskom jazyku. Otázkou je, či súčasný model rozvoja národnostných skupín v rámci štátov, v ktorých žijú je vo všetkých aspektoch vyhovujúci pre všetky minority, z ohľadom na špecifický historický vývoj každej z nich. V príspevku sa zameriavame na: 1. Zmapovanie publikačnej činnosti minority Rusínov kompaktne žijúcich prevažne na severovýchode Slovenska v rámci jednotlivých spolkov, ktoré majú právnu formu občianskych združení;

2. Pripomenieme si priority, ktoré  Rusíni po roku 1989 v rámci svojho revitalizačného procesu nastolili a budeme ich konfrontovať s aktuálnym stavom vo vydavateľskej činnosti;

3.  Prostredníctvom analýzy projektov na vydavateľskú činnosť, podávaných  jednotlivými občianskymi združeniami (v kontexte proporcionálnosti rozdeľovania finančných prostriedkov, ako aj kvality jednotlivých výstupov projektov – periodickej a neperiodickej tlače) sa pokúsime pomenovať pozitíva aj negatíva takéhoto spôsobu prerozdeľovania finančných prostriedkov, určených na rozvoj rusínskej národnostnej menšiny na Slovensku.

Mediálna sféra – tlačené periodiká

Ak by sme sa vrátili do obdobia tesne pred rokom 1989, treba konštatovať, že mediálna sféra bola prvou (ak odhliadneme od aktivít vtedajšieho Ukrajinského národného divadla v Prešove, ktoré už na začiatku 80-tych rokov minulého storočia pripravovalo niektoré svoje hry v rusínskom jazyku), v ktorej sa začal praktizovať (hoci ešte v nenormatívnej podobe) národný jazyk Rusínov. V roku 1990 Spoločnosť Andy Warhola v Medzilaborciach vydáva prvý porevolučný rusínsky časopis Русин (Rusín), následne v ukrajinskom týždenníku Нове життя prorusínsky orientovaní redaktori začali vydávať prílohu v hovorovom jazyku Rusínov Голос Русинів (Hlas Rusínov), čo však bolo v rozpore s názormi proukrajinského vedenia redakcie, takže títo redaktori boli nakoniec prepustení z práce. Tak v lete 1991 (v súlade s prioritnými cieľmi Rusínskej obrody, nastolenými na jej prvom-zakladajúcom sneme v Medzilaborciach v marci 1990) tak založili  novú redakciu periodickej a neperiodickej tlače, ktorá začala vydávať týždenník Народны новинкы (Narodnŷ novynkŷ) výlučne v rusínskom jazyku. Táto redakcia, ktorá fungovala, ako sme vyššie spomenuli v rámci prvej prorusínskej organizácie v bývalej ČSFR – Rusínskej obrody a od roku 2004ako samostatné občianske združenie Rusín a Ľudové  noviny funguje dodnes. Od roku 2000 do roku 2008 súčasťou týždenníka Народны новинкы bola štvrťročná príloha pre mladé talenty (školopovinné deti a mládež) – pod názvom Русалка (Víla).Na prezentáciu najnovšej tvorby krásnej literatúry v rusínskom jazyku pre starších autorov zas slúžila príloha Поздравлїня Русинів (Pozdravenie Rusínov[3]). Pre oklieštenie finančných prostriedkov sa obidve prílohy objavujú iba sporadicky, ak vydavateľ zoženie finančné prostriedky na ich vydanie[4]. Redakcia, ako je to zakomponované aj v názve OZ Rusín a Ľudové noviny, vydáva  tiež kultúrno-kresťanský časopis – dvojmesačník Rusín pričom v roku 2006  vydavateľom časopisu Rusín bol Svetový kongres Rusínov, no v praxi časopis pripravoval stále ten istý redakčný kolektív[5]. Okrem týchto dvoch periodík, obsluhujúcich rusínsky mediálny priestor, začali od roku 2004 vychádzať ďalšie noviny – mesačník InfoРУСИН (InfoRusín), ktorých vydavateľom je Rusínska obroda na Slovensku. Pribudnutie nového periodika na mediálny trh však nezaznamenalo aj primeraný nárast finančných prostriedkov, či nárast kvality periodika, oproti už jestvujúcim, naopak. Už aj tak neustále sa znižujúci objem finančných prostriedkov na prvé dve periodiká sa len prerozdelil v prospech InfoRusína, čo znamená, že Rusíni nezískali finančné prostriedky na nové periodikum, ale jeho zrod bol skôr výsledkom nezhôd medzi Rusínskou obrodou a šéfredaktorom týždenníka Народны новинкы (Narodnŷ novynkŷ). Nakoniec, tento fakt potvrdzuje prvé číslo InfoRusína, kde sa môžeme dočítať, že noviny začala Rusínska obroda vydávať na základe nespokojnosti s obsahom týždenníka Народны новинкы (Narodnŷ novynkŷ), nakoľko ten nevenuje dostatočný priestor materiálom, ktoré by informovali o činnosti Rusínskej obrody, ako vydavateľa[6].

Charakteristika a obsahové zameranie periodík

Napriek diametrálne odlišnej finančnej situácii, než aká bola v začiatkoch vydávania Народныx новинoк (Narodnŷch novynok), redakcia vydáva periodikum dodnes v nezmenenej kvalite, hoci toto periodikum po dlhoročnej oklieštenej finančnej dotácii periodicitu obmedzilo a noviny sa stali od roku 2011mesačníkom (na rozdiel od InfoRusína, ktorý sa pardoxne, pri jeho stále sa znižujúcej kvalite, z mesačníka zmenil od roku 2008 na dvojtýždenník). Ako konštatuje zástupkyňa šéfredaktora a jazyková redaktorka Anna Plišková, redakcia od začiatku svojej existencie považuje za svoju prioritu podporu a aktivizáciu kultúrno-národnostného života Rusínov na Slovensku a pomoc pri formovaní národne uvedomelej mladej generácie Rusínov prostredníctvom normatívneho jazyka[7]. Preto Народны новинкы (Narodnŷ novynkŷ) boli od svojho vzniku a sú dodnes jediným rusínskojazyčným periodikom, v ktorom sa viedli a aj vedú diskusie na tému národnosti, rozoberajú sa cirkevné otázky, školské a literárne témy, ako aj témy každodenného života Rusínov. Noviny dávajú priestor aj témam jazykovým, ku ktorým sa môžu slobodne vyjadrovať čitatelia, odborná, ale tiež širšia verejnosť. Pohľadmi na súčasný spisovný jazyk (otázkami, podnetmi) sa následne zaoberá Jazyková komisia, ktorá pracuje pri Inštitúte rusínskeho jazyka a literatúry PU[8]. Oproti tomu, kultúrno-kresťanský časopis Русин(Rusyn) je orientovaný interregionálne, čo znamená, že svoje miesto v ňom má spektrum problémov Rusínov zo všetkých krajín karpatského areálu (Slovensko, Ukrajina, Poľsko, Maďarsko, Srbsko, Rumunsko, Chorvátsko), vrátane Českej republiky, Nemecka, Ruska, USA a Kanady. Časopis rieši okrem národnostných tém tiež otázky rusínskej literatúry a náboženského života Rusínov, v jeho štruktúre je zakomponovaná aj časť o výtvarnom umení a muzeoedukológii (stránka venovaná Endi Warholovi a Múzeu moderného umenia v Medzilaborciach). Charakter publikovaných materiálov hovorí skôr o ich odbornom až vedeckom charaktere, čo svedčí o ambícii redakcie takýmto spôsobom vyplniť absenciu špecializovaného vedeckého časopisu s akcentáciou na historické, literárne a sociolingvistické problémy Rusínov doma aj v zahraničí.

Ako sme už vyššie spomenuli, v roku 2004 sa v rusínskom mediálnom priestore objavil nový mesačník (od roku 2008 vychádza ako dvojtýždenník), ktorý začala vydávať Rusínska obroda v Prešove – InfoРУСИН (InfoRusín).  Hoci každé nové periodikum v rusínskom jazyku by sme mali považovať za úspech revitalizačného procesu Rusínov po roku 1989, mesačník InfoRusín nečakane, v rozpore so základným poslaním svojho vydavateľa, ktoré je zafixované v štatúte Rusínskej obrody na Slovensku – obrodzovať rusínsku národnosť prostredníctvom materinského jazyka, začal v niektorých svojich číslach publikovať až do 40 % materiálov v slovenskom jazyku[9], čo možno chápať ako istý druh konkurenčného boja akýmkoľvek spôsobom pritiahnuť pozornosť čitateľov, ktorí boli do toho času predplatiteľmi Narodnŷch novynok. Postupom času však pozorujeme, že periodikum upúšťa od slovenského jazyka (zaiste aj pod vplyvom negatívnych reakcií čitateľov, resp. kritiky z boku Inštitútu rusínskeho jazyka a kultúry PU) a v súčasnosti prevažnú väčšinu textov uverejňuje v rusínskom jazyku. Čo sa týka obsahového zamerania periodika, ako to naznačuje názov, za cieľ si vydavateľ určil informovanie o aktuálnych aktivitách v rusínskom národnom hnutí (predovšetkým o aktivitách Rusínskej obrody na Slovensku), publikuje výročné správy z jednotlivých snemov Rusínskej obrody, ale objavujú sa aj informatívne materiály v súvislosti s inými občianskými združeniami, portréty k jubileám rusínskych osobností (rusínske celebrity), informácie z regiónu (rubrika naše obce),  informácie o vysielacích časoch národnostno-etnického vysielania RTVS, tiež kalendár divadelných predstavení v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, noviny dávajú priestor detskému čitateľovi – formou rôznych hier, hádanok, publikovaním poézie pre deti mladšieho školského veku.... InfoRusín obsahuje množstvo informácií, ktoré odrážajú kultúrno-spoločenský život Rusínov na Slovensku, no  analytické materiály hlbšieho charakteru v tomto periodiku chýbajú. Môžeme konštatovať, že InfoRusín svojou štruktúrou a obsahovým zameraním pripomína prednovembrový model, kedy v rámci niekdajšieho Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich v Prešove vychádzali ukrajinojazyčné noviny „Nove žytťa“ (ktoré tiež informovali o kultúrno-spoločenskom živote a dianí Rusínov – bez akejkoľvek kritiky do vlastných radov, len po ukrajinsky; toto periodikum vychádza dodnes pre ukrajinskú národnostnú menšinu na Slovensku, ako aj pre tých Rusínov, ktorí sa stotožnili s ukrajinskou národnou identitou). Z takejto charakteristiky vyplýva, že InfoRusín možno považovať za periodikum (popri printových informačných médiach) skôr pre staršiu generáciu, ktorá uprednostňuje klasickú – tlačenú podobu národnostného periodika, resp. nemá prístup k internetu. Hoci v posledných číslach (po zmene funkcionárov v Rusínskej obrode – rok 2014) zaznamenávame zlepšenie obsahovej kvality materiálov, publikovaných v InfoRusíne, v rámci revitalizačného procesu Rusínov na Slovensku InfoRusín aj naďalej svojím obsahovým zameraním, ako aj kvalitou spracovania jednotlivých príspevkov zohráva  len úlohu doplnkového média.

Neperiodické vydania

Neperiodická tlač je spojená s vydávaním odbornej, resp. odborno-populárnej literatúry o Rusínoch, a tiež publikácií, ktoré boli vydávané v súvislosti s pripravovanou kodifikáciou rusínskeho normatívneho jazyka, čo bolo jednou z priorít, ktoré si stanovila Rusínska obroda na svojom prvom sneme 25. 03. 1990 v Medzilaborciach[10] (Ortografické pravidlá; 1994, Ortografický slovník; 1994, Slovník lingvistických termínov; 1994 a i.), ale začali vznikať (najprv v rámci literárnych príloh – Rusalky a Pozdravľiňa Rusyniv) aj prvé pokusy krásnej literatúry v materinskom jazyku Rusínov, samostatné básnické zbierky a tiež próza. Ako prvá bola zaznamenaná odborno-populárna publikácia Мирна наш русиньска путь (Mierová naša rusínska cesta; Rusínska obroda – redakcia Rusín a Ľudové noviny, Prešov: 1992). Kniha vyšla v rusínskom, slovenskom aj anglickom jazyku. Odvtedy redakcia Rusín a Ľudové noviny, najprv ako súčasť OZ Rusínska obroda, od roku 2004 ako samostatné OZ pripravilo do tlače a vydalo viac ako 120publikácií (okrem umeleckej literatúry, odborno-populárnej literatúry aj učebnice rusínskeho jazyka a literatúry). Okrem spomínaného vydavateľa, ktorý, ako nasvedčuje počet vydaných publikácií, má najdlhšiu tradíciu a najbohatšie skúsenosti vo vydavateľskej činnosti, objavili sa v rusínskom priestore ďalšie spolky a organizácie, ktoré majú vydavateľské ambície. Okrem už spomínanej Rusínskej obrody, neperiodické publikácie vydávajú aj tieto spolky a združenia: Spolok rusínskych spisovateľov Slovenska, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska (ZIRS), sporadicky vydáva aj Spolok Rusínov Spiša, najnovšie pribudli aj OZ tota agentura, OZ Колысочка – Kolíska a niektoré ďalšie OZ, tiež SNM – múzeum rusínskej kultúry v Prešove[11] ale aj samostatné subjekty[12]. Toto pomerne bohaté množstvo rôznorodých vydavateľov realizuje svoje vydavateľské aktivity na báze projektov, ktoré zabezpečovalo Ministerstvo kultúry SR, od roku 2011Úrad vlády SR – rezort kultúra národnostných menšín[13]. Len ťažko môžeme hovoriť v tejto súvislosti o profilácii jednotlivých vydavateľov, ktorí postupne pribúdali, a odoberali tak vydávanie publikácii dovtedy jedinému vydavateľovi – Rusínskej obrode a v jej rámci fungujúcej redakcii Rusín a Ľudové noviny (ktorá sa nakoniec pretransformovala na samostatné OZ, no stále s tým istým redakčným kolektívom). Oproti OZ Rusín a Ľudové noviny je počet nimi vydávaných publikácii veľmi nízky, vydávajú len ojedinele, môžeme sa domnievať že podľa ponuky, s ktorou ich oslovujú niektorí autori. Jednoznačné zameranie (s ohľadom na dlhodobú vydavateľskú pôsobnosť) je z novovzniknutých OZ evidentné len u občianskeho združenia Spolok rusínskych spisovateľov Slovenska (bol založený v roku 2001), ktorý sa dlhodobo zameriava na vydávanie krásnej literatúry, ale tiež odborných publikácií o rusínskej literatúre. Od roku 2003 (kedy vyšiel prvý Rusínsky literárny almanach) spolok vydal 19 publikácií krásnej literatúry a literatúry faktu (vrátane dvoch odborných publikácií o rusínskej literatúre), 9 almanachov a zabezpečil publikáciu 17 recenzií na publikácie.

V každom prípade však prvenstvo čo do počtu vydaných kníh patrí vydavateľovi OZ Rusín a Ľudové noviny (doteraz redakčný kolektív[14] tejto redakcie pripravil a vydal 46 titulov krásnej literatúry, ľudových kalendárov a literatúry faktu; spolu s učebnicami to bolo viac ako 120 publikácií).

Jazyk publikácií

Samozrejme, že po kodifikácii rusínskeho normatívneho jazyka (v roku 1995) mala by byť pre vydavateľov v rusínskom jazyku záväzná prijatá jazyková norma. Prekvapujúcim je ale fakt, že niektoré vydavateľské subjekty túto nerešpektujú a výsledkom je jazykový chaos, ktorí vnímajú  najmä čitatelia[15], nehovoriac už o učiteľoch rusínskeho jazyka a študentoch, ktorí rusínsky jazyk študujú v rámci učiteľského študijného programu na PU. Analýze porušovania normy spisovného jazyka Inštitút rusínskeho jazyka a kultúry PU (ako najvyššia inštitúcia, ktorá kultivuje jazykovú normu a garantuje jej dodržiavanie) venoval niekoľko vedecko-odborných materiálov[16], neustále na nich upozorňuje prostredníctvom jazykových konzultácii, uverejňovaných v Narodnŷch novynkach na pokračovanie, ale tiež v jazykových okienkach národnostno-etnického vysielania Rádia Patria, ako aj internetového FM-rádia pre Rusínov. Sumarizujúc porušovanie jazykovej normy jednotlivými vydavateľskými subjektami môžeme konštatovať, že tie občianske združenia, ktoré konzultujú, resp. dávajú svoje publikácie jazykovo redigovať profesionálnym odborníkom, nedopúšťajú sa zásadných chýb, súvisiacich s prijatou jazykovou normou (aj s jej úpravami a doplnkami, ktoré boli prijaté po desiatich rokoch od kodifikácie – v roku 2005). Zarážajúce však je, že práve Rusínska obroda na Slovensku, (resp. jej jednotliví členovia, ktorí sú zároveň jazykovými redaktormi niektorých neperiodických publikácií) nerešpektuje ani jazykovú normu z roku 1995, ktorej sama bola garantom, ani úpravu a doplnenie pravidiel, platných od roku 2005. Analýzou množstva porušovaní jazykovej normy, predovšetkým u vydavateľa Rusínska obroda na Slovensku, ale aj niektorých iných (ktorých jazykovým redaktorom je člen Rusínskej obrody, napr. Spolok Rusínov Spiša) môžeme skonštatovať, že vydavateľ (resp. jazykoví redaktori periodika InfoRusín, ako aj redaktori neperiodických publikácií vydávaných Rusínskou obrodou) nie sú stotožnení s:

1. Grafémou –ё- [jo], namiesto ktorej používajú spojenie –ьо- (mäkký znak + o), ktoré je požívané v ukrajinskom pravopise.
2. Grafémou –ї- [´i], ktorá zmäkčuje predchádzajúci konsonant.

Samozrejme, sú to dve zásadné porušenia, ktoré sa týkajú grafického znázornenia jednotlivých foném. Stránky predovšetkým InfoRusína sú však zahltené množstvom gramatických chýb[17]. Lepší výsledok dosahujú jednotlivé publikácie krásnej literatúry, hoci treba skonštatovať, že aj tie ako keby zámerne neakceptujú dve vyššie uvedené grafémy a ich funkciu v rusínskom normatívnom jazyku. Svedčia o tom aj dve minuloročné publikácie – jedna vydaná Spolkom Rusínov Spiša, vydavateľom druhej je Rusínska obroda na Slovensku[18]. Oproti tomu, ostatné OZ, ktoré sme vyššie menovali, ako aj profesionálna inštitúcia Múzeum rusínskej kultúry v Prešove majú snahu spolupracovať s Inštitútom rusínskeho jazyka a kultúry PU a pri vydávaní publikácií konzultujú s profesionálnymi lingvistami ÚRJK, resp. dávajú im robiť jazykovú korektúru textov[19]. Nie je bez zaujímavosti, že aj prevažná väčšina jednotlivých autorov, ktorí vydávajú publikácie krásnej literatúry v rusínskom jazyku vlastným nákladom, rešpektujú prijatú jazykovú normu v plnom rozsahu[20]. V tomto kontexte je paradoxné, že poniektoré občianske združenia, ktorých vydania sú financované z prostriedkov, určených na rozvoj rusínskej národnostnej menšiny, jazykovú normu dlhodobo nie sú ochotní rešpektovať.

Projekty: áno, či nie?

Otázka vydavateľských aktivít Rusínov na báze projektov má viacero polôh. Ak by sme porovnali súčasnú situáciu so situáciou spred novembra 1989, musíme konštatovať, že postavenie Rusínov ako jednej z minorít, žijúcich na území SR sa nezlepšilo, naopak. Okrem Divadla A. Duchnoviča v Prešove, ako profesionálnej inštitúcie[21] sú kultúrno-spoločenské potreby Rusínov realizované na báze dobrovoľnosti. V praxi to znamená, že kým v minulosti (v období socializmu)  mali Rusíni (vtedy Ukrajinci) dobre fungujúcu štruktúru profesionálnych zamestnancov (kultúrno-osvetových pracovníkov, redaktorov národnostnej tlače – periodickej aj neperiodickej, ako aj celý servis – fotografa, šoférov, dopravné prostriedky, priestory, techniku...), v súčasnosti (s výnimkou obdobia deväťdesiatych rokov minulého storočia, do roku 2004) celá vydavateľská činnosť je založená na projektovej činnosti, to znamená, že neexistuje možnosť zamestnanosti ani jedného profesionálneho pracovníka v spomenutých oblastiach.  Z tohto faktu následne, vyplývajú aj problémy v prerozdeľovaní finančných prostriedkov, vydelených na rozvoj kultúry Rusínov (žiaľ, v prospech folklórnych festivalov, realizovaných Rusínskou obrodou, ktoré fungujú tiež na báze projektov, a teda v súvislosti s najnovšími úpravami vlády pri zdaňovaní práce na dohodu zhltnú obrovské množstvo finančných prostriedkov,  ktoré sa následne vracajú vo forme daní do štátnej pokladnice). Keďže predmetom nášho príspevku sú vydavateľské aktivity Rusínov,  ak  sa pozrieme na štatistiku minulých rokov, vidíme, že finančné prostriedky na vydavateľské aktivity sú rozdeľované jednak neproporcionálne (opakovane v prospech Rusínskej obrody na Slovensku, ktorej hlavnou činnosťou nie sú vydavateľské aktivity, aj keď ich spolu so školstvom opakovane deklarovala ako prioritu), jednak neodborne. Ak by sme brali do úvahy kritérium odbornosti a profesionality vydavateľských subjektov, jednoznačne by v súťaži periodickej tlače  vyhralo OZ Rusín a Ľudové noviny (s ohľadom na štruktúru periodík, aj čo sa týka kvality materiálov, či dodržiavania jazykovej normy[22]). Realita je však taká, že toto OZ dostáva z roka na rok menej finančných prostriedkov a šéfredaktor neustále uverejňuje výzvy na podporu vydania každého jedného čísla, taktiež sám zháňa finančné prostriedky na regulárne vydávanie periodík (v roku 2009 bolo OZ pridelených 33 236 Eur na NN, 10 000 Eur na časopis Rusín; v roku 2010: 22 000 Euro na NN, 10 000 na časopis Rusín; Dotácie na Narodnŷ novynkŷ, časopis Rusín a dvojtýždenník InfoRusín za posledné 4 roky vyzerali takto (pričom pribudol ešte časopis Holos Rusyna, ktorý, žiaľ, stal sa len veľmi nepodarenou kópiou Rusína):

Porovnanie financovania periodík Narodnŷ novynkŷ a InfoRusín sme uviedli preto, lebo tu je situácia najvypuklejšia a najviac svedčí o neprofesionálnosti tzv. odbornej komisie, ktorá každoročne prerozdeľuje finančné prostriedky na kultúru Rusínov.

Nemožno si nevšimnúť ani pribúdanie nových občianskych združení v rusínskom národnostnom kontexte, ktoré sa zakladajú účelovo a ktorých cieľom je získanie finančných prostriedkov, okrem iného aj na vydavateľskú činnosť, resp. na akýkoľvek projekt, ktorý by mohol byť schválený, bez ohľadu na jeho význam v rozvoji rusínskej národnostnej menšiny na Slovensku. Tieto OZ vznikajú predovšetkým na území severovýchodného Slovenska, ktoré je známe najvyššou nezamestnanosťou v rámci SR.

Na základe uvedených skutočností si myslíme, že takýto spôsob prerozdeľovania nie je pre Rusínov uspokojivý, nakoľko neumožňuje realizovať vydavateľské aktivity na profesionálnej úrovni (vo väčšine prípadov túto prácu robia amatéri – buď penzisti, alebo národnostne zanietení dobrovoľníci, ktorí tú prácu robia popri svojom hlavnom zamestnaní; pritom mnoho mladých ľudí, resp. absolventi študijného programu rusínsky jazyk a literatúra odchádzajú za prácou mimo svojho regiónu, kde by sa mohli uplatniť ako profesionáli práve v oblasti rusínskeho jazyka a prijímajú akékoľvek zamestnanie, len aby neskončili na úrade práce). Naviac, aktivity na báze projektov nie je možné nijakým spôsobom korigovať (v zmysle zlepšovania kvality práce, dodržiavania jazykovej normy....), lebo nefunguje adekvátny kontrolný mechanizmus, ktorý by dohliadal nad kvalitou realizácie projektov. Rusínska minorita je, okrem iného, špecifická aj tým, že nemá svoj materský štát, ktorý by sa podieľal na uspokojovaní jej kultúrno-spoločenských potrieb, ako to je v prípade iných národností, žijúcich na území SR, aj preto by mali byť jej potreby zabezpečované iným spôsobom, ako to je u národností s materskými štátmi. 

V kontexte súčasných priorít, zadefinovaných Okrúhlym stolom Rusínov, ako diskusnou platformou, ktorá vznikla v novembri roku 2012, mohli by sme očakávať, že v prerozdeľovaní finančných prostriedkov, určených na rozvoj rusínskej národnostnej menšiny na Slovensku nastanú zásadné zmeny. Na jednom zo svojichzasadaní v Prešove Okrúhly stôl Rusínov deklaroval, že prioritami Rusínov budú média (vrátane tlačených médií), vydavateľská činnosť a školstvo[23]. Či ale schválené dotácie na rok 2015 budú odrazom týchto priorít, to ukáže až nasledujúci schvaľovací proces. V každom prípade by rusínski lídri mali bojovať o pracovné príležitosti pre Rusínov v oblastiach, ktoré si zadefinovali ako prioritné, a projekty by mali byť len podporným mechanizmom, ktorý by dopĺňal, resp. pomáhal dofinancovať aktivity, ktoré by boli realizované profesionálmi z oblasti školstva, médií a vydavateľov neperiodickej tlače.

PhDr. Kvetoslava KOPOROVÁ, PhD.,

Ústav rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity v Prešove.

LITERATÚRA

INFOРусин, двойтыжденник Русинів на Словеньску. Выдаватель: Русиньска оброда на Словеньску. In: www.rusyn.sk

Народны новинкы. Културно-сполоченьскый місячник Русинів СР. In:www.rusynacademy.sk

ПЛЇШКОВА, Анна: Списовный язык  карпатьскых Русинів: проблемы становліня, кодіфікації, акцептації і сфер функціонованя. Дізертачна робота. Братіслава, САН, 2006, 159 c.

ПЛЇШКОВА, Анна (ед.): Языкова култура і языкова норма в русиньскім языку. Пряшів: ПУ – ІРНШ, 2007.

PLIŠKOVÁ, Anna: Rusínsky jazyk na Slovensku. Náčrt vývoja a súčasné problémy. Prešov: Metodicko-pedagogické centrum, 2007, 116 s.

РУСИН, културно-хрістіаньскый часопис. Іn: www.rusynacademy.sk

ЗОЗУЛЯК, А.: Акцептація норматівности в русиньскій публіцістіцї в Словакії. Іn: Русиньскый язык меджі двома конґресами. Анна Плїшкова (ед.). Пряшів: Світовый коґрес Русинів, 2008, с. 103-113.

POZNÁMKY

[1] V Európskom aj mimoeurópskom kontexte sa však Rusínska obroda stala v poradí štvrtou rusínskou organizáciou (popri Rusyn assotiation – 1983 v Minnessote, Stovaryšiňu Lemkiv – 1989 v Poľsku a Obščestve karpatskych Rusínov – február 1990 na Ukrajine) v období novodobých dejín Rusínov (autochtónneho národa, žijúceho na svojom území v pohraničných oblastiach súčasných štátov: Ukrajiny, Slovenska, Poľska, Rumunska, Maďarska) , historikmi označovaných ako tretie národné obrodenie.

[2] Ruský – rozumej rusínsky. Etnonymom-adjektívom ruský sa označovalo v tomto období rusínske (ale nielen rusínske) obyvateľstvo gréckokatolíckeho vierovyznania., nakoľko sa národna idenita často suplovala konfesionálnou príslušnosťou.

[3] Názov kopíruje prvý dobový rusínsky almanach, vydávaný Литературным заведенієм Пряшевскым: Поздравленіє Русинов на 1850 рік. Almanach sa orientoval taktiež na publikovanie literárnych pokusov (predovšetkým náboženskej poézie) vtedajšej rusínskej národnej inteligencie a vydával ho národný buditeľ Rusínov, gréckokatolícky kňaz Alexander Duchnovič.

[4] Najlepšia štátna podpora týchto jediných svojho druhu rusínskych periodík bola zaznamenaná v rokoch 1991 – 1994, takže noviny mohli v tomto období vychádzať pravidelne ako týždenník a časopis ako dvojmesačník, teda v súlade s ich registráciou.

[5] Ide o kolektív redaktorov, ktorí po tom, ako ich vyhodili z proukrajinského týždenníka Nove žytťa, začali vydávať týždenník Narodny novynky a časopis Rusín. Tieto dve periodiká vychádzajú dodnes.

[6] Viď úvodný materiál autorky – vtedajšej predsedníčky Rusínskej obrody na Slovensku a zároveň poverenej funkciou šéfredaktorky mesačníka Anny Kuzmiakovej (predtým redaktorky týždenníkaНародны новинкы): Зачінаме. Ін: InfoРУСИНč. 1/2004, s. 1.

[7] Anna Plišková je zároveň aj profesionálnou lingvistkou, ktorá stála v začiatkoch a pracuje dodnes na procese kultivácie rusínskeho normatívneho jazyka na Slovensku. Ako vysokoškolský pedagóg formuje mladú generáciu pre potreby pedagogickej praxe v národnostnom školstve v rámci učiteľského študijného programu rusínsky jazyk a literatúra na Inštitúte rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej  univerzity v Prešove.

[8] Reakcie čitateľov (profesionálnych používateľov rusínskeho normatívneho jazyka, lingvistov, ale aj širšej verejnosti) boli podnetom pre korigovanie a doplnenie jazykovej normy, prijatej v roku 1995 (Viď: Плїшкова, Анна – Ябур Василь.(2005). Русиньскый язык в зеркалї новых правил про основны і середнї школы з навчанём русиньского языка. Пряшів: Русин і народны новинкы, 128 с.

[9] Plišková, Anna. (2006). Списовный язык карпатьскых Русинів: проблемы становліня, кодіфікації, акцпатації і сфер функціонованя.Dizertačná práca. Bratislava: SAV – Slavistický ústav Jána Stanislava, s. 78.

[10] Viď: Koporová, K. (2008). Spolky a organizácie v rusínskom národnom hnutí: tradície a súčasnosť. In: Rusínska kultúra a školstvo po roku 1989. Anna Plišková (ed.). Prešovská univerzita v Prešove – Ústav rusínskeho jazyka a kultúry, Prešov, s. 49-50. 

[11] Múzeum vydalo v roku 2010časopis pre najmenšich Bobrunka/Babarunka (Lienka), ktorý však nemal ďalšie pokračovanie.

[12] Vlastným nákladom už niekoľko rokov vychádzajú publikácie týmto autorom: Jozef Kudzej, Helena Gicová-Micovčinová, Štefan Smolej, pribudli k nim: Kveta Morochovičová Cvik,František Dancák a niektorí ďalši.

[13] Okrem spomínaných subjektov, vydavateľskú činnosť v rusínskom jazykovom priestore (azbukou, alebo latinským grafickým systémom) realizujú aj obidve cirkvi východného obradu – gréckokatolícka (v rámci spolku: Obščestvo sv. Joana Krestіteľa vychádza časоpis-mesačník Artos, tiež Grekokatolyckŷj rusyňskŷj kalendar´; Rád sv. Bazila Veľkého vydáva mesačník Blahovistnik/ Благовѣстник),  pravoslávna mládež vydávačasopisИстина (Istyna), ten však, okrem názvu v cirkevnoslovanskom jazyku vychádza latinským grafickým systémom a po slovensky.

[14] Treba pripomenúť, že kolektív dlhodobo pracuje bez mzdy, resp. len na báze odmien za vykonanú činnosť, podobne, ako je to aj u iných vydavateľských subjektov národnostnej rusínskej tlače.

[15] Viď materiál: ТгЛіц. О. Франтїшек Крайняк.Наш літературный язык у практіцї. Ін: Народны новинкы. Културно-сполоченьскый місячник Русинів СР z 5. novembra/2014,  s. 3.

[16] V roku 2007 vyšiel dokonca aj samostatný zborník Jazyková kultúra a jazyková norma v rusínskom jazyku. Anna Plišková (ed.), tiež materiály: 1. Jabur Vasiľ. Ortografičny  problemy i korekciji v rusyňskim jazyku na Slovakiji. 2. Zozuľak, Alexander. Akceptacija normativnosty v rusyňskij publicistici na Sloveňsku. In: Anna Pľiškova (ed.). Rusyňskij jazyk medži dvoma kongresamy. Prjašiv: 2008, s. 57 – 62, s. 103 – 112.

[17] Aj keď množstvo gramatických chýb v posledných číslach InfoRusína (jazyková redaktorka: Anna Kuzmiaková) už nie je také katastrofálne, ako v minulých rokoch, faktom je, že InfoRusín od svojho vzniku dodnes nemá šéfredaktora, ale len povereného funkciou šéfredaktora a vystriedalo sa v ňom niekoľko jazykových redaktorov, ktorí však nie sú profesionáli.

[18] Ide o dvojjazyčnú mutáciu: Matonoková Erika. Havranov poklad. Povesti z Lačnova./ Матонокова Еріка. Гавранів поклад. Повісті з Лачнова. Preklad do rusínskeho jazyka: Teodozia Lattová. Spolok Rusínov Spiša, Prešov: 2013; Kuzmiakova Anna, (zost.): Rusyny veselo i važni. Zbornyk na pomič rusyňskym aktivistam, učiteľam, deklamatoram, ľudovym rospovidačam, profesionalnym i amaterskym teatralnym i folklornym kolektivam. Rusyňska obroda, Prjašiv: 2013.

[19] Viď najnovšie publikácie: Ľudmila Šandalova: Poďte ďity, što vam povim.... (OZ tota agentura, 2013); Mykolaj Kseňak: Spomynky i očekovaňa (Spolok rusínskych spisovateľov, 2013); Štefan Smolej: Bur´i nad Beskydamy (Akadémia rusínskej kultúry v SR, 2013); Osif Kudzej: Smich čerez slyzy (Rusyn i Narodny novynky, 2013); Olga Glosíková (ed).: Lienka – Babarunka – Bobrunka. Učebná pomôcka pre deti a mládež. Olga Glosíková (ed). (SNM – Múzeum rusínskej kultúry v Prešove, 2010).

[20] Viď: Mária Chovancová: Voz´myj ňa za ručky. Prebásnenie zo slov. jazyka: Kveta Morochovičová Cvyk. Vydané vlastným nákladom v privátnej edícii Kvietok, 2013.

[21] V roku 2008síce na opakované urgencie a žiadosti Rusínov vzniklo  Múzeum rusínskej kultúry v Prešove, no toto dodnes nemá ani jedného profesionálneho pracovníka – historika, špecializujúceho sa muzeálnu činnosť.

[22] Garantom je kolektív profesionálov, ktorí ale tiež pracujú za nevyhovujúcich podmienok, možno povedať, že skôr z presvedčenia, že daná práca má zmysel z pohľadu národno-obrodeneckého hnutia Rusínov po roku 1989. Viď napr. NN5/2014 „Odbornosť“ rusyňskoj komisiji autora J. Kaliňáka; tiež NN 4/2014 Žobračenka..., ako aj neustále výzvy šéfredaktora Alexandra Zozuľáka na dofinancovanie jednotlivých čísel periodika.

[23] Zvolením nového predsedu Rusínskej obrody (na 12. sneme ROS 17. mája 2014), ktorým sa stal ing. Milan Mňahončák sa aj Rusínska obroda následne stala členom diskusnej platformy Okrúhly stôl Rusínov, čo dáva predpoklad na zlepšenie situácie v komunikácii, ale hlavne realizácii programu a prioritných cieľov, od ktorých sa ROS v posledných rokoch odklonila.